II. Južná trasa: variant západ

II. Južná trasa: variant západ - východ

Szczegóły: Kategoria: Opisy SK; Utworzono: środa, 31, lipiec 2013 13:49; Odsłony: 2088

1. Dobrý deň! Vitajte na novotargskom úseku Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier. Pozývame vás na jazdu cez mesto Nový Targ (Nowy Targ) po trase, ktorú tradične nazývame južnou trasou vyššie spomínanej cezhraničnej cyklotrasy.

Náš výlet začíname pri budove bývalej železničnej zastávky Nový Targ – továreň (Nowy Targ Fabryczny). Železničnú trať Nový Targ (Nowy Targ) – Suchá Hora, na ktorej od roku 1955 fungovala spomínaná železničná zastávka, sprevádzkovali v roku 1904. Pre Nový Targ (Nowy Targ) to boli dobré časy. Mal priame spojenie s Krakovom (Kraków) i s Viedňou (Wiednia). Po II. svetovej vojne koľajnice v pohraničnom úseku medzi Podčerveným (Podczerwone) a Suchou Horou rozobrali a cezhraničnú železničnú trať zmenili na lokálnu vlečku trate Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane). Využívali ju ešte na transport kameňa z rohožníckych kameňolomov a rašeliny, ktorú ťažili v okolí Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Trať dočasne ožila, keď vozila pracovníkov do novotargského kombinátu. Postupne však jej význam upadával. Posledný osobný vlak prešiel traťou v roku 1980, po roku 1990 trať definitívne zlikvidovali. Už roky trvajú snahy o spustenie Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier v jej stopách. Časť tejto cyklotrasy bude tvoriť naša trasa.

Pohli sme sa teda po bývalom železničnom násype v smere do centra Nového Targu (Nowy Targ). V úvodnom úseku zlikvidovaná železničná trať (teraz súčasne naša trasa) vedie cez malebný borovicový novotargský les. Je to les rovinatý, ktorý sa však nachádza na močariskách. Rastú tam ihličnaté zoskupenia v podobe rôznych druhov ihličnanov. Dominujú borovice a smreky s prímesou brezy. Tunajšia borovica sa líši od borovice rastúcej v nížinách, lebo je to borovica podhalianskeho druhu. Má iný typ koruny, kratšie ihličie, je odolnejšia a obsahuje veľa červeného dreva. Vyplýva to z prispôsobenia sa druhu surovej horskej klíme. Z tohto pohľadu, vzhľadom na veľkú genetickú kvalitu, vyčlenili na tomto území 6-hektárovú plochu, ktorá je exkluzívnym výsevom borovicového porastu. V borovicovom lese možno stretnúť srny, jelene, zajace, líšky, kuny a jazvece. Žiaľ, diviaky nie. Spomedzi vzácnych vtákov tam možno spozorovať bociana čierneho, myšiaka, jastraba, sokola. Počas preletov sa tu zdržiavajú aj sovy a žeriavy.

Pozdĺž železničného násypu, po ktorom vedie naša trasa, sa tiahne široká priekopa prirodzene vyplnená vodou. Nakoniec – je to územie močiarov, vody je dosť. Tieto priekopy mali v minulosti chrániť les pred požiarom. Lokomotívy ťahajúce vlaky z času na čas uvoľňovali iskry, od ktorých sa rozhorela tráva na násype, ale priekopy s vodou pretínajúce les bránili rozšíreniu možných požiarov.

Po starom železničnom násype prichádzame k železničnému priecestiu trate Krakov (Kraków) – Zakopané.

2. Prešli sme 1,9 km a sme na okraji novotargského borovicového lesa, pri priecestí cez železničnú trať Krakov (Kraków) – Zakopané. Táto trať by mala byť výčitkou svedomia pre železničiarov i všetkých zodpovedných za dopravu. Postavili ju v 19. storočí v troch etapách, na začiatku neplánujúc spojenie so Zakopaným (Zakopane). V dôsledku toho vlak idúci z Krakova (Kraków) do Zakopaného (Zakopane) mení trikrát smer jazdy. Úsek Chabovka (Chabówka) – Zakopané sprevádzkovali v roku 1899, v roku 1975 bola celá trať elektrifikovaná.

Po prejdení na druhú stranu koľajiska pokračujeme vľavo a cestou medzi budovami autosalónu a závodu na výrobu dlaždíc sa dostaneme k ramenu „zakopianky”.

Táto najslávnejšia z poľských ciest (žiaľ, nie je to sláva pozitívna) vznikla počas nemeckej okupácie, kedy existujúcu cestu Krakov (Kraków) – Zakopané, doplnili o úseky, ktoré v tom čase bolo možné nazývať obchvatmi. Dnes už žiaľ nie. Aby sme boli spravodliví, dvojpruhovú cestu, cez ktorú máme prejsť, postavili v tomto úseku v 70-tych rokoch ako opravu nemeckej cesty, ktorej pozostalosťou je dnešná Ulica Solidarity (Solidarności). O „zakopianke” by sme mohli hovoriť dlho, ale opatrne sa pohybujúc pozdĺž jej západného ramena a pozorujúc (najmä v posviatočnom období) dva pruhy úplne upchaté vozidlami je lepšie o nej popremýšľať v tichosti.

Na druhú stranu „zakopianky” prechádzame cez peší priechod na Podtatranskej (Podtatrzańska) ulici a ďalej až ku križovatke s Alejou Solidarity (Aleja Solidarności). Tu odbočíme vpravo a prichádzame ku Kostolu blahoslaveného Jána Pavla II.

3. Doteraz sme prešli 3,0 km, aby sme sa ocitli pred Kostolom blahoslaveného Jána Pavla II. S výstavbou kostola sa začalo v roku 2008 a základný kameň naň daroval pápež Benedikt XVI. Patrónom kostola je blahoslavený pápež – Poliak, vo svojej duchovnej službe silno zviazaný s naším mestom. Ešte pred prijatím biskupskej vysviacky v rokoch 1952 – 1956 prichádzal lyžovať na Kovanec (Kowaniec). Vytrvalo jazdil, až raz stratil breviár, ktorý našiel a odniesol do kúrie iný z lyžiarov. Putujúc po Gorcach, či už pešo alebo na lyžiach, prichádzal tiež na Kovanec (Kowaniec) a zdržiaval sa vo vile Szarotka. V rokoch 1959 – 1977 často navštevoval novotargskú farnosť, na začiatku ako pomocný biskup, neskôr ako arcibiskup metropolita krakovský. Kázal, viedol konferencie a spomienky, s Novotaržanmi sa delil o oblátku.

Samotná stavba kostola si zasluhuje pozornosť preto, že je to prvá svätyňa na svete vybudovaná pasívnou technológiou. Táto technológia spočíva v použití takmer ideálnej tepelnej izolácie, ktorá minimalizuje náklady na kúrenie. Ba čo viac, v horúcom období to v kostole vytvára efekt klimatizácie. Farnosť blahoslaveného Jána Pavla II. sa aktívne zapája do duchovného života mesta. Každoročne organizuje arcidiecéznu prehliadku kresťanskej piesne Sacrosong a tiež divadelné spracovanie Mystéria umučenia Krista.

Prechádzame cez Alej Solidarity (Aleja Solidarności), ďalej cez námestíčko s výročným pamätníkom (uctenie si vstupu ľudstva do tretieho tisícročia) a nakoniec (najlepšie cez priechod pre chodcov) cez Šaflarskú ulicu (Szaflarska), aby sme sa napokon cestou cez sídlisko, majúc pritom po ľavej strane rad garáží, dostali k Sikorského ulici (Sikorskiego). Na juhu sa nám ukazuje panoráma Tatier a Ulica Sikorského (Sikorskiego) pokračuje medzi dvomi sídliskami s bytovkami. Po ľavej strane nám bude robiť spoločnosť množstvo bytoviek, ktoré vybudovalo bytové družstvo v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia, po pravej strane máme ich ekvivalenty z počiatkou tohto tisícročia, ktoré vybudoval súkromný developer. Šaflarská poľana (Polana Szaflarska), lebo tak sa nové sídlisko volá, sa trochu odlišuje od starších blokov. O koľko je tu architektúra viac zaujímavá, o toľko sú vzdialenosti medzi jednotlivými bytovkami menšie. A to je dôkazom toho, že v minulosti získavalo družstvo pozemky takmer zadarmo, dnes vo voľnom trhovom hospodárstve je šetrenie na stavebných pozemkoch až príliš viditeľné.

Kľučkujúc v labyrinte bytoviek a garáží prichádzame na križovatku ulíc Sikorského (Sikorskiego) a Podtatranskej (Podtatrzańska).

4. Nachádzame sa na parkovisku pri križovatke ulíc Sikorského (Sikorskiego) a Podtatranskej (Podtatrzańska). Doteraz sme prešli 3,9 km. Smerujeme na východ, aby sme prešli cez nevyužívané pozemky a ďalej po mostíku ponad rieku na druhý, východný breh Bieleho Dunajca (Biały Dunajec) a následne jemným stúpaním až na vysoký zráz nad riekou. Potok Biely Dunajec (Biały Dunajec) vzniká spojením potokov Zakopianka a Poroniec, ktoré pramenia v Tatrách. Pozorujúc koryto tejto horskej rieky sa o tom ľahko presvedčíte. Vystlané je okruhliakmi zo žuly, ktoré tu prúd vody nepochybne priniesol z Tatier. Dokonale viditeľné sú betónové prahy postavené cez rieku. Ich úlohou je oslabiť silu prúdu rieky, ktorý práve v čase povodní prinesie veľa skalného materiálu, v dôsledku čoho by sa mohlo urýchliť zanášanie Čorštynského jazera (Jezioro Czorsztyńskie).

Po vystúpení na vysoký breh Dunajca sa zastavte v pekne upravenej rekreačnej zóne, najmä pre úchvatnú panorámu.

5. Nachádzame sa na rekreačnom námestíčku, nad strmým zrázom pravého brehu Bieleho Dunajca (Biały Dunajec). Prešli sme už 4,6 km. Pred nami sa otvára prekrásny pohľad na centrum Nového Targu (Nowy Targ). Mesto založil v roku 1346 kráľ Kazimír Veľký (Kazimierz Wielki) práve na mieste, kde predtým stála tajomná osada Staré Clo (Stare Cło). Nový Targ (Nowy Targ), do 30-tych rokov 20. storočia jediné mesto Podhalia (Podhale), plnil náročnú úlohu administratívno-hospodárskeho centra tohto horského regiónu. Už samotný názov – Nový Targ („Nowy Targ”) – hovorí, že kráľ zakladajúc mesto stavil na jeho obchodnícku budúcnosť. Priala tomu poloha na hlavnej poľsko-maďarskej obchodnej ceste, ako aj právo organizovania trhov, ktoré mestu udelil kráľ.

V panoráme mesta nad uzatvoreným komplexom bytoviek bije do očí tehlová veža najväčšej z novotargských svätýň – Kostola Najsvätejšieho srdca Ježiša Pána. Výstavba tejto svätyne trvala dlho. Bola prerušovaná svetovými vojnami a hospodárskymi krízami. Zaujímavosťou je, že investícia sa diala v tridsaťročných cykloch. Projektové práce sa začali v roku 1902, základy postavili v roku 1932, kostol vysvätili v roku 1962. Ďalších 20 rokov, do roku 1982, sa čakalo na zakončenie veže kostola. Dôvodom bol chýbajúci súhlas vrchnosti, hovorilo sa, že veža by prekážala pri pristávaní lietadiel...

Veľká biela budova v tvare kocky na svahoch hrebeňa Dział, ktorý sa týči nad mestom, to je Okresná nemocnica Jána Pavla II. Zdá sa, že kapacita budovy vysoko prekračuje potreby obyvateľov okresu. A je to naozaj tak. Nemocnica, ktorej výstavba sa začala v roku 1976, mala slúžiť aj pre potreby vojenského konfliktu. Dnes v jej budove úspešne sídli aj niekoľko iných užitočných inštitúcií...

Hľadiac ďalej vpravo – hlboko vrezaná, z ľavej strany zalesnená je dolina potoka Kovanec (Kowaniec), ešte ďalej vpravo – pokryté vysoko sa týčiacimi budovami pozdĺž výraznej cestnej línie, úbočie Kokošková (Kokoszkowa). V dolnej časti úbočia sa nachádza okázalá budova so zelenou strechou. Je to sídlo Štátnej podhalianskej vyššej odbornej školy.

Krajinu za mestom uzatvárajú hory. Hľadiac od západu sú to: Babia Hora (Babia Góra) v tvare pravidelného rozľahlého trojuholníka, viac vpravo – zalesnené pohoria Oravsko-podhalianskych Beskýd (Beskid Orawsko-Podhalański) a priamo za mestom – Gorce. Viditeľné sú výrazné hory (zľava) Obidovskej Bukoviny (Bukowiny Obidowskiej), Turbača (Turbacza) a Kičory (Kiczory). Na východe je to zalesnený chrbát Spišských Pienin (Pieniny Spiskie), vpravo od neho odstávajúca, trojuholníková pyramída Hájnej skaly (Gajnej Skały).

Uzavretý lesný komplex, ktorý vidíme pred sebou, keď sa otočíme na juh, to je rašelinisko „Bor na Červenom” („Bór na Czerwonem”), od roku 1925 prírodná rezervácia. Vtedy sa pod ochranu dostali prvé 2 ha tohto cenného prírodného územia. Dnes rezervácia chráni takmer 115 ha a je súčasťou územia Natury 2000, patriaceho do skupiny Oravsko-podhalianske rašeliniská. Centrálnu časť rezervácie tvorí vysoké rašelinisko staré približne 8-tisíc rokov, obkolesené podmočenými a bahennými lesnými územiami. Názov rezervácie je odvodený od početne vystupujúcich rias, ktoré na jeseň intenzívne sčervenajú. Charakteristickou pre rašelinisko je borovica, ktorá je miešancom borovice a kosodreviny. Spolu tu bolo narátaných 63 druhov kvetov, 33 druhov machov a 15 pečeňovníkov. „Bor na Červenom” („Bór na Czerwonem”) tvorí liahnisko pre zriedkavé druhy vtáctva. Spomenúť môžeme napríklad bociana čierneho či tetrova. Do rezervácie vedie turisticko-cyklistická vzdelávacia trasa (posledných 200 m po drevených mostíkoch) ukončená vyhliadkovou vežou. Vynikajúci cieľ prechádzok pre milovníkov originálnej, bahenno-rašeliniskovej prírody.

Posledný úsek našej trasy tvorí prechádzka pozdĺž plochy novotargského letiska. Bolo vybudované na mieste, kde v rokoch 1885 – 1926 fungovala najskôr rakúska a neskôr poľská vojenská delostrelecká strelnica. Vďaka veľkému spoločnému úsiliu bolo územie rozbité strelami upravené a na jeho mieste vznikla vzletová a pristávacia dráha. Letisko otvorili v roku 1930. Odvtedy sa lietanie stalo záľubou mnohých ľudí z Podhalia. Až 28 z nich bojovalo v leteckých formáciách na frontoch II. svetovej vojny. Spomeňme mená hrdinských Novotaržanov – letcov, ktorí padli za vlasť: Edward Morawa, Wilhelm Sasak, Stanisław Sowińský či Edward Tętnowský. Po jednom z hrdinov, ktorí vojnu prežili – Stanisławovi Krzystyniakovi, je pomenovaná jedna z novotargských ulíc. Vďaka blízkosti Tatier má letisko nezvyčajne priaznivé podmienky na lietanie. Odtiaľ štartovali majstri v plachtení (bezmotorovom lietaní) svoje lety, počas ktorých padali poľské i svetové rekordy v dosiahnutých výškach alebo dĺžkach letov. Letisko riadi Aeroklub Nový Targ (Nowy Targ). V rámci neho funguje množstvo športových sekcií: letecká, parašutistická, vetroňová, balónová a modelárska. Organizujú školenia, športové súťaže, efektné ukážky, vyhliadkové lety, rekreačné skoky s padákom.

6. Našu trasu, dlhú spolu 11,5 km, končíme na novotargskom letisku pri Pamätníku sv. Otca Jána Pavla II., čestného obyvateľa mesta Nový Targ (Nowy Targ). Pamätník postavili v roku 2001 pri príležitosti 22. výročia pápežskej návštevy v hlavnom meste Podhalia. Svätú omšu slúžila Jeho svätosť 8. júna 1979 práve na tomto letisku. Stalo sa to počas prvej púte pápeža – Poliaka do vlasti po tom, čo ho vybrali na Petrov stolec. Niet sa čo čudovať, že pobožnosť prilákala ohromné masy veriacich. Odhaduje sa, že pontifikačnej svätej omše pred špeciálne pre túto príležitosť vytvoreným letiskovým oltárom (jeho fragmenty sa zachovali v KostoleNajsvätejšieho srdca Ježiša Pána) sa zhromaždilo odhadom od 800-tisíc do milióna veriaciach. Prišli z celého Malopoľska (Małopolska), Sliezska (Śląsk), Podkarpatia (Podkarpacie), veľa ich prišlo aj cez „zelenú hranicu” zo Slovenska. Vtedajší predstavitelia nesúhlasili s pápežskou návštevou v Ludžmieri (Ludźmierzu), ale na pápežský oltár priviezli zázračnú sochu Matky Božej Ludžmierskej.

Pozrime sa teraz na impozantnú panorámu Tatier, ktorá sa otvára z tohto miesta. Panorámu takú slávnu, že jej opisom začal 8. júna 1979 svoju novotargskú homíliu Svätý Otec.

Reťaz tatranských obrov sa začína na východe pásmom Belianskych Tatier (Tatry Bielskie), ktoré sú výrazne v prvom pláne. Idúc zľava – rozľahlý, plochý masív Jatiek (Jatki), potom dva symetrické zuby Ždiarskej vidly (Płaczliwa Skała) a Havran (Hawrań). Ďalej smerom na západ sa na horizonte objavujú štíty Vysokých Tatier (Tatry Wysokie): Kežmarský (Kieżmarski), Lomnický (Łomnica), Pyšný (Durny), Baranie rohy (Baranie Rogi). Pravidelnú pyramídu tvorí Ľadový štít (Lodowy), za ním „rozrúbaný pniačik” – to sú Javorové štíty (Szczyty Jaworowe). Najvyšší v Tatrách – Gerlachovský štít (Gierlach) má z ľavej strany dva výrazné stupne. Potom niekoľko drobnejších vrcholov (dva o trochu väčšie z nich – to sú Končistá a Ganek /Kończysta i Ganek/) a oddelená zľava lichobežníkovým sedlom je skupina výraznejších štítov, takmer identických dvojičiek s drobcom v strede. Vľavo je Vysoká (Wysoka), drobec – Český /Ťažký štít (Ciężki Szczyt) a vpravo najvyšší štít Poľska – Rysy. Doteraz sme obdivovali Tatry slovenské, od Rysov vpravo sú Tatry poľské. Vidíme vrcholy Wołoszyn, Koszysta, Buczynowe Turnie, Kozi Wierch, Mały Kozi, Świnica a ďalej, kde hrebeň klesá, potom Beskid, Kasprowy, Pośredni Goryczkowy, Czuba Goryczkowa. Ďalej vpravo je ako tmavšia od ostatných viditeľná postava „spiaceho rytiera”, teda Giewont, za ním vysoké, hoci tvarom lahodné, tri kupoly Červených vrchov (Czerwone Wierchy). Ešte ďalej na západ sú to Bystra, Starorobociański a Raczkowa Czuba. Vzdialenejšia, posledná časť panorámy, je clonená Borom na Červenom (Bór na Czerwonem).

Ďakujeme za spoločný výlet!

Sprievodca v podobe MP3 audio súborov na prevzatie: