III. Severná trasa: variant východ

III. Severná trasa: variant východ – západ

Szczegóły: Kategoria: Opisy SK; Utworzono: środa, 31, lipiec 2013 14:04; Odsłony: 4545

1. Dobrý deň! Vitajte na novotargskom úseku Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier. Pozývame vás na jazdu cez mesto Nový Targ (Nowy Targ) po trase, ktorú tradične nazývame severnou cestou vyššie spomínanej cezhraničnej cyklotrasy.

Náš výlet začíname na novotargskom letisku pri Pamätníku sv. Otca Jána Pavla II., čestného obyvateľa mesta Nový Targ (Nowy Targ). Pamätník postavili v roku 2001 pri príležitosti 22. výročia pápežskej návštevy v hlavnom meste Podhalia. Svätú omšu slúžila Jeho svätosť 8. júna 1979 práve na tomto letisku. Stalo sa to počas prvej púte pápeža – Poliaka do vlasti po tom, čo ho vybrali na Petrov stolec. Niet sa čo čudovať, že pobožnosť prilákala ohromné masy veriacich. Odhaduje sa, že pontifikačnej svätej omše pred špeciálne pre túto príležitosť vytvoreným letiskovým oltárom (jeho fragmenty sa zachovali v Kostole Najsvätejšieho srdca Ježiša Pána) sa zhromaždilo odhadom od 800-tisíc do milióna veriaciach. Prišli z celého Malopoľska (Małopolska), Sliezska (Śląsk), Podkarpatia (Podkarpacie), veľa ich prišlo aj cez „zelenú hranicu” zo Slovenska. Vtedajší predstavitelia nesúhlasili s pápežskou návštevou v Ludžmieri (Ludźmierzu), no na pápežský oltár priviezli zázračnú sochu Matky Božej Ludžmierskej.

Pozrime sa teraz na impozantnú panorámu Tatier, ktorá sa otvára z tohto miesta. Panorámu takú slávnu, že jej opisom začal 8. júna 1979 svoju novotargskú homíliu Svätý Otec.

Reťaz tatranských obrov sa začína na východe pásmom Belianskych Tatier (Tatry Bielskie), ktoré sú výrazne v prvom pláne. Idúc zľava – rozľahlý, plochý masív Jatiek (Jatki), potom dva symetrické zuby Ždiarskej vidly (Płaczliwa Skała) a Havran (Hawrań). Ďalej smerom na západ sa na horizonte objavujú štíty Vysokých Tatier (Tatry Wysokie): Kežmarský (Kieżmarski), Lomnický (Łomnica), Pyšný (Durny), Baranie rohy (Baranie Rogi). Pravidelnú pyramídu tvorí Ľadový štít (Lodowy), za ním „rozrúbaný pniačik” – to sú Javorové štíty (Szczyty Jaworowe). Najvyšší v Tatrách – Gerlachovský štít (Gierlach) má z ľavej strany dva výrazné stupne. Potom niekoľko drobnejších vrcholov (dva o trochu väčšie z nich – to sú Končistá a Ganek /Kończysta i Ganek/) a oddelená zľava lichobežníkovým sedlom je skupina výraznejších štítov, takmer identických dvojičiek s drobcom v strede. Vľavo je Vysoká (Wysoka), drobec – Český /Ťažký štít (Ciężki Szczyt) a vpravo najvyšší štít Poľska – Rysy. Doteraz sme obdivovali Tatry slovenské, od Rysov vpravo sú Tatry poľské. Vidíme Wołoszyn, Koszysta, Buczynowe Turnie, Kozi Wierch, Mały Kozi, Świnica a ďalej, kde hrebeň klesá, potom Beskid, Kasprowy, Pośredni Goryczkowy, Czuba Goryczkowa. Ďalej vpravo je ako tmavšia od ostatných viditeľná postava „spiaceho rytiera”, teda Giewont. Za ním vysoké, hoci tvarom lahodné, tri kupoly Červených vrchov (Czerwone Wierchy). Ešte ďalej na západ sú to Bystra, Starorobociański a Raczkowa Czuba. Vzdialenejšia, posledná časť panorámy, je clonená Borom na Červenom (Bór na Czerwonem).

Posledný úsek našej trasy tvorí prechádzka pozdĺž plochy novotargského letiska. Novotargské letisko vybudovali na mieste, kde bola v rokoch 1885 – 1926 najskôr rakúska a neskôr poľská vojenská delostrelecká strelnica. Vďaka veľkému spoločnému úsiliu sa podarilo územie rozbité strelami upraviť, vytvoriť vzletovú a pristávaciu dráhu a v roku 1930 otvoriť letisko. Odvtedy sa lietanie stalo záľubou mnohých ľudí z Podhalia. Až 28 z nich bojovalo v leteckých formáciách na frontoch II. svetovej vojny. Spomeňme mená hrdinských Novotaržanov – letcov, ktorí padli za vlasť: Edward Morawa, Wilhelm Sasak, Stanisław Sowińský či Edward Tętnowský. Po jednom z hrdinov, ktorí vojnu prežili – Stanisławovi Krzystyniakovi, je pomenovaná jedna z novotargských ulíc. Vďaka blízkosti Tatier má letisko nezvyčajne priaznivé podmienky na lietanie. Odtiaľ štartovali majstri v plachtení (bezmotorovom lietaní) svoje lety, počas ktorých padali poľské i svetové rekordy v dosiahnutých výškach alebo dĺžkach letov. Letisko riadi Aeroklub Nový Targ (Nowy Targ). V rámci neho funguje množstvo športových sekcií: letecká, parašutistická, vetroňová, balónová a modelárska. Organizujú školenia, športové súťaže, efektné ukážky, vyhliadkové lety, rekrečné skoky s padákom.

Teraz pôjdeme asfaltovou cestou smerom na západ, zanechávajúc letisko po ľavej strane, aby sme sa znovu zdržali v rekreačnom areáli nad strmým brehom Bieleho Dunajca (Biały Dunajec).

2. Nachádzame sa na rekreačnom námestíčku nad strmým pravým násypom Bieleho Dunajca (Biały Dunajec). Doteraz sme prešli 900 m. Pred nami sa otvára prekrásny pohľad na centrum Nového Targu (Nowy Targ). Mesto založil v roku 1346 kráľ Kazimír Veľký (Kazimierz Wielki) práve na mieste, kde predtým stála tajomná osada Staré Clo (Stare Cło). Nový Targ (Nowy Targ), do 30-tych rokov 20. storočia jediné mesto Podhalia (Podhale), plnil náročnú úlohu administratívno-hospodárskeho centra tohto horského regiónu. Už samotný názov Nový Targ („Nowy Targ”) je dôkazom toho, že kráľ zakladajúc mesto stavil na jeho obchodnícku budúcnosť. Priala tomu poloha na hlavnej poľsko-maďarskej obchodnej ceste, ako aj právo organizovania trhov, ktoré mestu udelil kráľ.

V panoráme mesta nad uzatvoreným komplexom bytoviek bije do očí tehlová veža najväčšej z novotargských svätýň – Kostola Najsvätejšieho srdca Ježiša Pána. Výstavba tejto svätyne trvala dlho. Bola prerušovaná svetovými vojnami a hospodárskymi krízami. Zaujímavosťou je, že investícia sa udiala v tridsaťročných cykloch. Projektové práce sa začali v roku 1902, základy postavili v roku 1932, kostol vysvätili v roku 1962. Ďalších 20 rokov, do roku 1982, sa čakalo na zakončenie veže kostola. Dôvodom bol chýbajúci súhlas vrchnosti, hovorilo sa, že veža by prekážala pri pristávaní lietadiel...

Veľká biela budova v tvare kocky na svahoch hrebeňa Dział, ktorý sa týči nad mestom, to je Okresná nemocnica Jána Pavla II. Zdá sa, že kapacita budovy vysoko prekračuje potreby obyvateľov okresu. A je to naozaj tak. Nemocnica, ktorej výstavba sa začala v roku 1976, mala slúžiť aj pre potreby vojenského konfliktu. Dnes v jej budove úspešne sídli aj niekoľko iných užitočných inštitúcií...

Hľadiac ďalej vpravo je hlboko vrezaná a z ľavej strany zalesnená dolina potoka Kovanec (Kowaniec), ešte ďalej vpravo je úbočie Kokošková (Kokoszkowa), ktoré je pokryté vysoko sa týčiacimi budovami pozdĺž výraznej cestnej línie. V dolnej časti úbočia je okázalá budova so zelenou strechou. Je to sídlo Podhalianskej štátnej vyššej odbornej školy.

Krajinu za mestom uzatvárajú hory. Hľadiac od západu sú to: Babia Hora (Babia Góra) v tvare pravidelného rozľahlého trojuholníka, viac vpravo – zalesnené pohoria Oravsko-podhalianskych Beskýd (Beskid Orawsko-Podhalański) a priamo za mestom – Gorce. Viditeľné sú výrazné hory (zľava) Obidovskej Bukoviny (Bukowiny Obidowskiej), Turbača (Turbacza) a Kičory (Kiczory). Na východe je to zalesnený chrbát Spišských Pienin (Pieniny Spiskie), vpravo od neho odstávajúca, trojuholníková pyramída Hájnej skaly (Gajnej Skały).

Uzavretý lesný komplex, ktorý vidíme pred sebou, keď sa otočíme na juh, to je rašelinisko „Bor na Červenom” („Bór na Czerwonem”), od roku 1925 prírodná rezervácia. Vtedy sa pod ochranu dostali prvé 2 ha tohto cenného prírodného územia. Dnes rezervácia chráni takmer 115 ha a je súčasťou územia Natury 2000, patriaceho do skupiny Oravsko-podhalianske rašeliniská. Centrálnu časť rezervácie tvorí vysoké rašelinisko staré približne 8-tisíc rokov, obkolesené podmočenými a bahennými lesnými územiami. Názov rezervácie je odvodený od početne vystupujúcich rias, ktoré na jeseň intenzívne sčervenajú. Charakteristickou pre rašelinisko je borovica, ktorá je miešancom borovice a kosodreviny. Spolu tu bolo narátaných 63 druhov kvetov, 33 druhov machov a 15 pečeňoviek. „Bor na Červenom” („Bór na Czerwonem”) tvorí liahnisko pre zriedkavé druhy vtáctva, ako napríklad bociana čierneho či tetrova. Do rezervácie vedie turisticko-cyklistická vzdelávacia trasa (posledných 200 m po drevených mostíkoch) ukončená vyhliadkovou vežou. Vynikajúci cieľ prechádzok pre milovníkov originálnej, bahenno-rašeliniskovej prírody.

Potok Biely Dunajec (Biały Dunajec), ktorý vedia na úpätí násypu, vzniká spojením potokov Zakopianka a Poroniec, ktoré pramenia v Tatrách. Pozorujúc koryto tejto horskej rieky sa o tom ľahko presvedčíte. Vystlané je okruhliakmi zo žuly, ktoré tu prúd vody nepochybne priniesol z Tatier. Dokonale viditeľné sú betónové prahy postavené cez rieku. Ich úlohou je oslabiť silu prúdu rieky, ktorý práve v čase povodní prinesie veľa skalného materiálu, v dôsledku čoho by sa mohlo urýchliť zanášanie Čorštynského jazera (Jezioro Czorsztyńskie).

Zídime teraz turistickým chodníkom a cyklocestou zároveň zo strmého násypu (geológ by povedal z vysokej akumulačnej terasy) na mostík na Bielom Dunajci (Biały Dunajec) a ďalej cez rekreačný areál, aby sme sa dostali na parkovisko pri križovatke ulíc Podtatranská a Sikorského (Podtatrzańska i Sikorskiego).

3. Nachádzame sa na parkovisku pri križovatke ulíc Podtatranská a Sikorského (Podtatrzańska i Sikorskiego). Doteraz sme prešli 1,6 km. Na nasledujúcom úseku nás cesta povedie smerom na sever pozdĺž Sikorského ulice (Sikorskiego). Po ľavej strane nás budú sprevádzať početné bytovky postavené bytovým družstvom v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia. Tmavooranžový komplex budov obklopený športovými ihriskami a detským ihriskom patrí Základnej škole č. 11 Krajinskej armády (Armii Krajowej) a tiež Gymnáziu č. 2 Stefana kardinála Wyszyńského.

Krátko po tom, čo prejdeme okolo škôl, asfaltová cyklocesta odbočí vpravo pod cestný most na Bielom Dunajci (Biały Dunajec) pozdĺž Aleje tisícročia. Potok Biely Dunajec (Biały Dunajec), ako sme už spomínali, nesie svoje vody z Tatier. Niet sa čo čudovať, že v jeho koryte nachádzame množstvo tatranských okruhliakov, teda okrúhle žulové kamene, ktoré rieka privliekla z Tatier. Prejdeme popod most a cyklotrasa vedie ďalej po protipovodňovom násype. Jeho úlohou je chrániť trhovisko a príľahlé sídliská pred záplavami z vôd Bieleho Dunajca (Biały Dunajec).

Ak sa prechádzame vo štvrtok alebo v sobotu, zažijeme atmosféru novotargského jarmoku, ktorý má dlhú tradíciu. Keď 12. júna 1346 kráľ Kazimír Veľký dával mestu nové lokačné práva, priznal mu právo každoročného jarmoku trvajúceho 8 dní a začínajúceho každoročne 25. novembra, to jest odo dňa patrónky mesta - sv. Kataríny. Aby pritiahli viac kupcov zvonku, jarmok bol pre cudzích kupcov bez jarmočných poplatkov. Bola to prvá marketingová aktivita mesta Nový Targ (Nowy Targ). Od roku 1487 sa na základe privilégia kráľa Kazimíra Jagelovského jarmoky konali každý štvrtok. Dnešná tržnica sa nevyužívala od začiatku. Do čias II. svetovej vojny sa jarmoky usporadúvali na námestí. Následne sa približne 30 rokov konali na už neexistujúcom mieste pri Parkovej ulici (ulica Parkowa), dnes južnej časti mestského parku. Posledných 40 rokov sa trhy konajú na súčasnom mieste – na sídlisku Bereky (Bereki). Avšak ani to nie je konečná jarmočná lokalita, pretože hovorí sa opäť o ich sťahovaní. Jarmok dnes - to nie sú len nákupy, to je medzinárodná obchodná výmena, pri ktorej je rovnocenným slovenský jazyk.

Cyklotrasa nás privedie po bulvári, potom zídeme na Studničnú ulicu(Studzienna), ďalej – cez označný priechod pre cyklistov pretneme ulicu Waksmundskú (Waksmundzka) a následne asfaltovou cestou, ktorá vedie pozdĺž novej cesty zvanej „na Bałęzowem”, dôjdeme k mostu na Čiernom Dunajci (Czarny Dunajec).

4. Nachádzame sa na moste na Čiernom Dunajci (Czarny Dunajec), ľudovo nazývanom - „na Bałęzowem”. Doteraz sme prešli 3,7 km. Stojí za to sa tu zastaviť a pozrieť sa vľavo, teda na východ. Jasne odtiaľ vidieť miesto, kde sa Čierny Dunajec (Czarny Dunajec) spája s Bielym Dunajcom (Biały Dunajec. Spolu tak dávajú počiatok rieke Dunajec. Rieke známej podľa toho, že približne o 20 km nižšie ako stojíme, sa prebíja vápencovým oblúkom Pienín a tvorí tak jediný prielom tohto druhu v Európe. Za mostom sa nachádza kruhový objazd rotmajstra Pileckého. Vedú z neho cesty na Kovanec (Kowaniec) a Kokoškov (Kokoszków). Kovanec (Kowaniec) je časť mesta doslova vtlačená medzi gorčanské chrbty. Môžeme odtiaľ niekoľkými spôsobmi vyjsť na Turbač (Turbacz) alebo si môžeme zalyžovať na dvoch novotargských zjazdovkách s vlekmi: na Dlhej Poľane (Długa Polana) a Zadžale (Zadzial). Na južných a slnečných svahoch Kokoškova (Kokoszków) si od roku 2001 našla svoje miesto prvá a doteraz jediná vyššia škola na Podhalí – Podhalianska štátna vyššia odborná škola.

Priechodom pre cyklistov prejdeme na druhú stranu Sikorského ulice (Sikorskiego) a ďalej po bulvári pri rieke, pozdĺž severného brehu Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Pozornosť priťahujú dve veľké budovy na brehu oproti. Tá bližšia a menšia patrí gymnaziálnemu internátu, väčšia budova z červenej tehly je niekdajším cisársko – kráľovským gymnáziom, dnes Lýceom Seweryna Goszczyńského. Je potrebné zdôrazniť jeho históriu, pretože to bola prvá stredná škola na Podhalí, založili ju v roku 1904. Mladí Podhalania tú získavali solídne vedomosti a keď vypukli vojny, spolu so svojimi profesormi išli bojovať za vlasť. O ich utrpení svedčí obšírny zoznam padlých profesorov a žiakov umiestnený na čestnom mieste pri vstupe do školy. Medzi absolventov „Gošča” alebo „Gympla” – lebo tak sa medzi ľuďmi táto škola nazýva - patria: básnik Augustyn Suský, krakovský metropolita, kňaz a kardinál Stanisław Dziwisz, kňaz a profesor Józef Tischner, skladateľ Janusz Stokłosa, herec Piotr Cyrwus… Výstavbu gymnaziálneho internátu sv. Stanisława Kostku ukončili roku 1913. Bol nevyhnutný pre žiakov vtedajšieho gymnázia, ktorí bývali v odľahlejších častiach Podhalia (Podhale), odkiaľ bolo nemožné dochádzať každý deň do školy peši. Tí z bližších dedín, ako napríklad už skôr spomínaný Augustyn Suský z rodných Šaflár (Szaflary), kráčali do školy každý deň…

Na konci bulváru z neho zídeme, odbočíme vpravo a dôjdeme na ulicu Kovaniec (Kowaniec) a po nej vľavo na kruhový objazd kňaza profesora Józefa Tischnera. Obídeme objazd a hneď pred mostom na Čiernom Dunajci (Czarny Dunajec) odbočíme vpravo na bulvár pri rieke, ktorý vedie pozdĺž ulice Przywodzie.

5. Pred chvíľou sme prešli cez kruhový objazd kňaza profesora Józefa Tischnera. Doteraz sme prešli 4,5 km trasy. Nie bez príčiny nesie kruhový objazd, z ktorého vedie cesta na Kovanec (Kowaniec) a ďalej do Gorcov (Gorce), do zamilovanej krajiny kňaza profesora, jeho meno. Práve na gorčanských poľanách a horských cestách sa zrodila väčšina jeho filozofických úvah. Na tunajšiu gorčanskú krajinu sa odvolával vo svojej slávnej „Histórii filozofie po goralsky”. Práve tu v 80-tych rokoch hlásal strhujúce kázne na nezabudnuteľných, augustových omšiach pod Turbačom (Turbacz). On - pôvodom Starosądečan, srdcom Podhalančan, absolvent novotargského Lýcea, posúval vnímanie goralskej identity do nových rozmerov. Spomínajúc na jeho slová, že na začiatku „všade boli gorali, a až potom sa objavili Turci a Židia” sa pohybujeme po pobrežnom bulvári pozdĺž Bulvárovej ulice (ulica Bulwarowa), majúc po pravej strane bystrý prúd Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Odtiaľ je dobre viditeľná, na druhom brehu sa nachádzajúca, najstaršia novotargská pamiaka – Kostol sv. Kataríny.

Jeho výstavbu financoval kráľ Kazimír v roku, v ktorom Nový Targ (Nowy Targ) získal mestské práva. To prinajmenšom hlása veľký latinský nápis na dúhovom oblúku vo vnútri kostola: „Fundata a Casimirum Magnum Anno Domini 1346”. Popravde kráľ nefinancoval výstavbu tejto svätyne, ale iného, na tomto mieste stojaceho dreveného kostolíka. Postupne k drevenému kostolu dobudovali súčasné presbytérium s osemstennou absidou. Kostol mal v tom čase murované presbytérium a drevenú loď. V roku 1601 zničil požiar drevenú časť budovy. Oprava trvala takmer 50 rokov. Dôvody takejto zdĺhavej opravy boli dva. Prvý – veľké množstvo rekonštrukčných prác. Vymurovali vtedy chýbajúcu časť budovy súčasného kostola, teda celú loď, klenbu a hodinovú vežu pokrytú kupolou. Druhý dôvod bol, že majster Petrus Czarny, ktorý viedol stavebné práce, veľa svojho cenného času venoval zvádzaniu novotargských mešťaniek. Bedlivý kronikár vtedajších čias zapisoval všetko. Aj s priezviskami!!

Ďalšiu modernizáciu svätyne viedol Józef Sawický koncom 18. storočia.Vtedy bola postavená kostolná predsieň (nazývaná aj „babincom”), dva vonkajšie vchodové portály, múr cintorína s neskorobarokovou bránou a zvonicou. Pri tej príležitostije potrebnévojsť dovnútra kostola, ktoré je okrem osemstenného gotického presbytéria celé barokové. Oltár kostola je zasvätený patrónke kostola ako aj celého mesta Nový Targ (Nowy Targ) – sv. Kataríne Alexandrijskej. Na jednom z bočných oltárov je scéna Premenenia Pána. Spoločnosť jej robia starozákonní proroci: Eliáš a Mojžiš, ten posledný s vlasmi trčiacimi do tvaru rohov. Tradícia po stáročia prikazovala zobrazovať Mojžiša s rohmi. Keď sa ukázalo, že je to bezdôvodné, jeho sochy sa tvorili alebo ho maľovali práve týmto spôsobom. Za zmienku stoja tiež maľby na balustráde chóru, ktoré predstavujú „stav utláčanej duše”...

Pokračujeme ďalej k mostíku cez Čierny Dunajec (Czarny Dunajec), po ktorom prejdeme ponad rieku, aby sme sa zastavili na druhom brehu.

6. Prešli sme cez mostík na Čiernom Dunajci (Czarny Dunajec) a skončíme na bulvári pri rieke vedľa mestského zimného štadióna. Doteraz sme prešli 4,8 km. Stojí za to pozrieť sa dozadu, nad strechami domov zbadáme medzi bujarou zeleňou na hore pričupený Kostol sv. Anny. Obklopený starými náhrobnými kameňmi na cintoríne, ktorý tu existuje od roku 1790, melancholicky hľadí na Nový Targ (Nowy Targ) rozprestierajúci sa na jeho úpätí. Drevená svätyňa v štýle podhalianskej gotiky, na starých rytinách a fotografiách nerozlučne spojená s pohľadom na mesto, bola postavená ... vlastne nevedno kedy.

Podľa legendy kostol postavili zbojníci a ilustráciou tejto koncepcie sú dve maľby na severnej vnútornej strane lode. Namaľoval ju novotargský maliar Hipolit Lipińský okolo roku 1880.

Prvý obraz – skupina zbojníkov útočí na bohatú obchodnícku karavánu. Medzi rôznymi pokladmi, ktoré sa sypú z vozov, je aj farebný „svätý” obraz. Keď sa zbojníci chcú s ukradnutým bohatstvom pohnúť ďalej, ukazuje sa, že obraz sa nedá zodvihnúť. Stal sa ťažkým ako hriechy jeho nových vlastníkov. Skutočný zázrak! Zbojníci sa čo najrýchlejšie vracajú a na mieste, do ktorého „prirástol” obraz, budujú kostolík. Domýšľame sa, že dnešný Kostol sv. Anny.

Druhý obraz – osamotený mních, misionár (súdiac podľa habitu – cistercián) privádza zbojníkov späť k viere. Skrúšení prinášajú predtým ukradnuté peniaze. Je za čo postaviť kostol, v ktorom umiestnia aj ukradnutý obraz. Aby legende dodali dôveryhodnosť, nad presbytériom bol zreteľne vyrytý dátum „1219”, ale aj tak ju smelo môžeme zaradiť medzi rozprávky. V tom čase totiž ešte nebolo Podhalie osídlené a neboli ani zbojníci, ktorí – ako by legenda chcela – postavili svätyňu. Je to logické, lebo z čoho by žili zbojníci, keď nebolo koho ozbíjať?

Pripúšťa sa, hoci na to chýbajú akékoľvek dôkazy, že kostol bol postavený pravdepodobne koncom 15. storočia. Faktom zostáva, že najcennejšími prvkami jeho vybavenia sú dva obrazy zo 16. storočia: obraz Rodiny najsvätejšej Panny Márie a Matky Božej s hruškou (obraz Matki Boskiej z gruszką).

Kostolík sv. Anny je zaujímavý ešte z jedného hľadiska. Tak zarážajúcu rôznorodosť štýlov tak ľahko nenájdeme. Lebo kým navonok je to čistá podhalianska gotika, vo vnútri zasa barok. A tiež čistý...

Trochu sme sa rozrozprávali o tajomnom kostolíku, aby sme sa postavili tvárou v tvár súčasnosti. A súčasnosť predstavuje mestský zimný štadión, teda sídlo športového klubu „Podhale” (niekoľko sezón nazývaného aj Wojas-Podhale), devätnásťnásobného majstra Poľska v ľadovom hokeji. Klub Podhale vznikol v roku 1932. Prvé klzisko na mieste súčasného zimného štadióna stálo už v roku 1952. Po 9-tich rokoch bol použitý umelý spôsob chladenia, o ďalších 13 rokov - v roku 1974 - sprevádzkovali súčasný zimný štadión. Hokejisti s plesnivcom na hrudi neprerušovane 57 rokov (od roku 1955 do 2012) pôsobili v hokejovej extralige a Nový Targ (Nowy Targ) dostal prezývku hlavné mesto ľadového hokeja. Silný dôraz bol kladený na prácu s mládežou a veľa mladých talentov, ktoré si nenašli miesto v zostave mužstva Podhale, hralo takmer vo všetkých poľských hokejových kluboch.

Zimný štadión obchádzame zanechávajúc ho po našej pravej strane. Vľavo vidíme pravidelný okrúhly kopec. Ide o kopec slobody, ktorý bol vybudovaný doslova rukami obyvateľov mesta. Jeho navŕšením si v 20-tych rokoch minulého storočia uctili získanie nezávislosti Poľska po 123 rokoch neslobody. Keď v 70-tych rokoch budovali protipovodňové valy pozdĺž Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec) kvôli regulovaniu toku rieky, kopec posunuli, hoci s valmi vôbec nebol v kontakte. Tento svojský pamätník nezávislosti zrekonštruovali v roku 1990.

Na ľavej strane vidíme dve veľké budovy. Sú to Gymnázium č. 1 Tadeusza Kościuszka a veľká budova „Sokola”, v ktorej sídli v súčasnosti Spolok pogymnaziálnychškôl. Gymnázium je umiestnené v budove základnej školy, ktorá bola postavená po II. svetovej vojne na mieste, kde predtým fungovala škola, ktorú celkom zničli v čase oslobodenia Nového Targu (Nowy Targ) v januári 1945. Ustupujúci Nemci z nej urobili pascu. V jednej z miestností zhromaždili veľké množstvo klobás a alkoholu, následne miestnosť zamínovali. Keď sa hladní červenoarmejci vrhli na jedlo, škola vyletela do vzduchu.

Okázalú budovu Gymnastického spolku „Sokol” postavili v roku 1908 na mieste, kde stál do roku 1784 dvor novotargského starostu. Dvor zhorel pri požiari spolu s polovicou mesta a už ho neobnovili. Až do II. svetovej vojny bola „sokolovňa”, lebo tak sa oficiálne nazývalo sídlo „Sokola” , centrom kultúrneho života mesta. Od začiatkov tam pôsobilo kino, ľudové divadlo tam hralo svoje predstavenia, odohrávali sa tam večierky a stretnutia. Od roku 1951 prevzali objekt stredné a odborné školy s meniacim sa profilom. V začiatkoch sa v nich vzdelávalo v oblasti spracovania kože, dnes je štúdium zamerané na informatiku a reklamu.

Pokračujme ďalej pozdĺž budovy zimného štadióna až k oploteniu mestského parku.

7. Cez bráničku vchádzame na územie Mestského parku Adama Mickiewicza. Prešli sme doteraz presne 5 km. Park vznikol v roku 1898 (hoci na omonho menšom území ako dnes), čiastočne pre zvýšenie kreditu mesta a čiastočne pre zmysluplné obhospodarovanie mestských území, ktoré neustále ničila vylievajúca sa voda Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Pomenovanie parku podľa jedného z najväčších básnikov bolo spojené s prenesením jeho pozostatkov na Krakovskú skalku (Krakowska Skałka). Časom tu postavili básnikov pamätník. Keď povodeň v roku 1934 zničila mnohé hospodárstva umiestnené v južnej časti súčasného parku, už ich neobnovili. Na ich mieste vzniklo trhovisko, ktoré v 70-tych rokoch rozšírili aj na ďalšiu časť parku.

V rokoch 2009-12 prešiel park ďalšou modernizáciou v rámci revitalizácie centra Nového Targu (Nowy Targ) ako súčasť projektu financovaného z Malopoľského regionálneho operačného programu. Komplexne bol obnovený príľahlý areál futbalových ihrísk nazývaných kedysi „na kole”. Okrem toho boli prebudované aleje a námestíčko spolu s príjazdovou cestou k zimnému štadiónu. Vznikol úsek cyklotrasy. Renovácie sa dočkala aj parková zeleň, vznikla ružová záhrada, kvetinové klenby, osadili tam veľa nových stromov a kríkov. Pribudla aj fontána, zrekonštruovaný bol altánok, ktorý sa kedysi nachádzal v centre parku. Vzniklo nové detské ihrisko a priestor pre fyzické aktivity – posilňovňa na čerstvom vzduchu. Prechádzajúc okolo sa môžeme zastaviť a urobiť niekoľko uvoľňujúcich cvičení. Celý park je oplotený a monitorovaný sieťou kamier.

Park opúšťame cez severnú bránu a ďalej sa posúvame cestou, ktorá sa zrejme ničím nelíši od predchádzajúcej. Takmer 400-metrový úsek tu vybudovali v roku 2013 v rámci mikroprojektu „Novotargský úsek Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier“, ktorý okrem iného spočíval vo výstavbe cyklotrasy technológiou najvyššieho štandardu. Táto cyklotrasa je súčasťou už roky projektovanej Cyklotrasy okolo Tatier. Mikroprojekt, v rámci ktorého vznikol aj tento audiosprievodca, bol spolufinancovaný Európskou úniou z Európskeho fondu regionálneho rozvoja, tiež zo štátneho rozpočtu prostredníctvom Euroregiónu Tatry v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľská republika – Slovenská republika 2007-2013.

Asfaltová cesta sa končí na úpätí násypu „zakopianky”. Tu odbočíme vľavo a zlou poľnou cestou ideme pozdĺž cesty smerom na juh. Najslávnejšia z poľských ciest (žiaľ, nie je to pozitívna sláva) vznikla počas nemeckej okupácie, kedy existujúcu cestu Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane) doplnili o úseky, ktoré bolo v tom čase možné nazývať obchvatmi. Dnes už žiaľ nie. O „zakopianke” by sme mohli hovoriť dlho, ale pozorujúc (najmä v posviatočnom období) dva pruhy úplne upchaté vozidlami je lepšie o nej popremýšľať v tichosti.

Po približne 200-metroch odbočíme vľavo na hrboľatú cestu, ktorá tvorí zjazd zo zakopianky do tejto časti mesta. Spomínanou cestou cez pole dôjdeme k budove Štátnej hudobnej školy I. a II. stupňa Frederika Chopina. Vznikla v roku 1945 ako Mestská hudobná škola. Na tomto mieste funguje od roku 1969 (predtým tu bola Materská škola Novembrovej revolúcie). Súčasná budova, ktorá je vybavená komornou koncertnou sálou nazývanou „Novotargská filharmónia”, je sídlom školy od roku 2005.

Pri budove hudobnej školy odbočíme ostro doprava, aby sme sa cestou cez polia dostali k podjazdu pre chodcov pod „zakopiankou”.

8. Sme na začiatku Ulice Roberta Schumana. Doteraz sme prešli 6,5 km.Patrón ulice, ktorou pôjdeme, bol francúzskym politikom, jedným z tvorcov myšlienky zjednotenej Európy a v súčasnosti je kandidátom na svätorečenie. Proces jeho beatifikácie prebieha od roku 2004.

Idúc Schumanovou ulicou, pozdĺž jej pravej vetvy, odbočíme vľavo na Ulicu hrdinov Tobruku (Bohaterów Tobruku). Názov ulice má pripomínať tých Novotaržanov, ktorí bojovali za slobodu vlasti na všetkých frontoch II. svetovej vojny.Ulica hrdinov Tobruku (Bohaterów Tobruku) nás privedie k ulici Nadmlynovka (Nadmłynówka).

Jej historický názov - Nadmlynovka (Nadmłynówka)- je odvodený od toho, že ulica sa tiahne pozdĺž už neexistujúceho kanála priekopy zvanej Mlynovka (Młynówka). Bolo to regulované bočné rameno Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), ktoré hospodársky využívali už pred rokom 1630. Nad korytom Mlynovky (Młynówki) - v jej dolnom toku, v okolí dnešného parku, boli umiestnené mlyn, píla, a tiež v roku 1898 spustená elektráreň. Všetko poháňané tokom Mlynovky (Młynówki), ktorá bola v minulosti jediným zdrojom energie. Keď mesto pripojili ku krajskej energetickej sieti, význam Mlynovky (Młynówki) sa zmenšoval, až napokon povodeň v roku 1960 zničila jej vstupnú kaskádu. Prečerpávacie zariadenia už neobnovili a samotné koryto priekopy bolo postupne zasypané.

Odbočíme vpravo a pokračujeme dlhým šesťstometrovým úsekom Nadmlynovky (Nadmłynówka), potom po jej poľnom pokračovaní, ktoré nás privedie na breh Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec).

9. Stojíme na brehu Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), na mieste, kde sa stretáva s pokračovaním Nadmlynovky (Nadmłynówka), pretínajúc rozľahlé pobrežné lúky nazývané Ibisor. Prešli sme už 7,5 km. Pred nami sa rozprestiera široký výhľad na zalesnené pásmo Gorcov na severe, čiastočne aj na mestskými budovami zaclonené Tatry. Ak sa dobre rozhliadneme dookola, vidieť odtiaľ veže piatich novotargských kostolov. Začnime od východu, prvá naľavo od trojuholníkovej skaly Novotargskej galérie je veža Kostola Najsvätejšieho srdca Ježiša Pána. Ďalej vľavo sa nachádzajú kupoly najstaršej z novotargských svätýň – Kostola sv. Kataríny, ešte ďalej na ľavom brehu Dunajca, na kopci medzi stromami cintorína, šindľami pokrytá veža Kostola sv. Anny. Hľadiac takmer rovno na sever, poniže ohromnej budovy novej školy, uvidíme Kostol sv. Brata Alberta na Niwe postavený v roku 1997. Posledná z viditeľných kostolných veží patrí Kostolu sv. Kráľovnej Jadvigy na Bore.

Musíme sa otočiť na opačnú stranu, aby sme zbadali (samozrejme obrazne povedané), ako od roku 2005 svätá Jadviga bdie nad západnou, priemyselnou časťou mesta.

Poľnou cestou, pozdĺž južného Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), ideme „hore prúdom rieky” smerom k železničnému mostu na trati Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane). Tak ako „zakopianka” pre vodičov, aj železničná trať Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane) by mala byť výčitkou svedomia pre železničiarov. Postavili ju v 19. storočí v troch etapách, pričom priame spojenie so Zakopaným (Zakopane) vôbec nebolo plánované. V dôsledku toho vlak idúci z Krakova (Kraków) do Zakopaného (Zakopane) mení trikrát smer jazdy. Úsek Chabovka (Chabówka) – Zakopané (Zakopane) sprevádzkovali v roku 1899, v roku 1975 bola celá trať elektrifikovaná. Železničný most, pod ktorým vedie naša trasa, 1. septembra 1939 odstrelili poľskí ženisti, aby spomalili útok nemeckých vojsk zo Slovenska.

Za železničným mostom pokračujeme ešte približne 200 m po brehu Dunajca, následne na prvú z ľavej strany prichádzajúcu pľnú cestu a po nej strmo hore – na vysoký breh doliny Dunajca k sídlisku s bytovkami nazvanom Na násype (Na Skarpie).

10. Nachádzame sa na vysokom brehu doliny Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), geológ by povedal na vysokej akumulačnej terase alebo ľudovo povedané na násype. Tak sa nakoniec nazýva aj v 80-tych rokoch vybudované sídlisko tvoriace zázemie pre zamestnancov blízkeho obuvníckeho závodu, ktoré sme práve minuli. Doteraz sme prešli 8,8 km. Za zmienku stojí pohľad na druhú stranu rieky, kde vidieť bielu vežu Ludžmierskej baziliky (Bazylika Ludźmierska), najdôležitejšieho z podhalianskych kostolov.

Ako sa pri našich nohách kľukatí Dunajec, prekrásne vidieť Gorce a v diaľke múry baziliky, človeku prichádzajú na myseľ fragmenty „Nieszporów Ludźmierskich” Leszka Aleksandra Moczulského, ku ktorým zložil hudbu Novotaržan Jan Kanty Pawluskiewicz:

Matka Božia Ludžmierska!
Plášťom hôr, vodou Dunajca
vezmi na ruky, utri oči,
bráň nás od akejkoľvek škody!
Matko Boska Ludźmierska!
Płaszczem gór, Dunajca wody
weź w ramiona, otrzyj oczy,
od wszelakiej broń nas szkody!

Ludžmierské sanktuárium je po stáročia sídlom uctievanej sochy Matky Božej – kráľovnej Podhalia. Už iný veľký básnik, pôvodom Ludžmierčan, Kazimierz Tetmajer napísal:

Ale ni mos Matki Boskiej nad Ludźmierskom. Kie jom po ujńściu ludźmierskik cysterysów do Scyrzyca, w Nowy Targ do fary przeniesli, to się w nocy wyrtła do Ludźmirza. Hłopi konie pasęcy, jasność widzieli, jak bez pola sła...

Ale nie je Matka Božia nad Ludžmierom. Keď sochu preniesli na faru do Nového Targu po úteku cisterciánov do Ščyrca, ešte v noci sa sama vrátila do Ludžmiera. Pastieri koní ju videli, ako cez polia kráča...

Ludžmier (Ludźmierz) založili v roku 1234 cisterciáni, ktorí odtiaľ na príkaz krakovského vojvodu Teodora Gryfitu začali s kolonizáciou Podhalia (Podhale). Vtedy vybudovali prvý kostol a kláštor na Podhalí, ktoré však po tatárskom nájazde v roku 1241 opustili a presťahovali sa do Ščyrca (Szczyrzyc). V rokoch 1869-77 postavili na mieste bývalého kostola nový neogotický kostol, dnešný kostol v Ludžmieri (Ludźmierz). Spolu s barokovým oltárom doň s láskou preniesli sochu Matky Božej Ludžmierskej. Historici umenia ju zaradzujú do skupiny „Pekných Madon”, ktoré pochádzajú z gotickej školy spišsko-sądeckej z 15. storočia. Charakteristickým prvkom tejto skupiny je „esovité” vyhnutie postavy.

Zvláštnou úctou obdaroval ludžmierskú gazdinú Ján Pavol II. K prvému zázraku s jeho účasťou došlo počas korunovácie jej sochy 15. augusta 1963. Vtedy počas prenášania sochy Matky Božej vypadlo z jej rúk žezlo, ktoré vtedy počas letu zachytil vtedajší biskup Karol Wojtyła. Neskôr to bolo interpretované tak, že Mária túži po tom, aby práve On držal kormidlo cirkvi. Keď v roku 1979 Ján Pavol II. ako pápež vykonal prvú púť do vlasti, neumožnili mu navštíviť Ludžmier (Ludźmierz). Vtedy Matka Božia Ludžmierská prišla za Ním a k stretnutiu došlo na novotargskom letisku.

Nakoniec nadišiel čas, že Svätý Otec osobne navštívil ludžmierskú svätyňu. Stalo sa tak v júni 1997 a Ján Pavol II. sa s množstvom pútnikov pomodlil v kostolných záhradách Ruženec. O štyri roky neskôr, 22. januára 2001 povýšil ludžmierskú svätyňu na Baziliku minor.

Prejdeme medzi bytovkami sídliska Na násype (Na Skarpie) a potom ulicou okolo komplexu školských budov: Základnej školy č. 6 Józefa Rayského a Spolku stredných škôl sv. Kráľovnej Jadvigy. Patrón Základnej školy Józef Rayský bol prvým starostom mesta po získaní nezávislosti Poľska. Spolu bol v tejto funkcii 24 rokov, počas ktorých sa mesto hospodársky intenzívne rozvíjalo. Práve Spolok stredných škôl, ktoré v súčasnosti vzdelávajú mládež v rôznych smeroch, je dôkazom zmien posledných rokov v hospodárstve mesta. Na začiatku to bol spolok škôl rôzneho zamerania, všeobecne spojených s technológiami výroby obuvi. Ako vidieť, hospodárske zmeny a najmä likvidácia obuvníckeho závodu zásadne upravili aj vzdelávacie smery mládeže.

Na Ludžmierskej ulici (Ludźmierska) je potrebné odbočiť vpravo a prejsť približne 300 m západným smerom. Následne odbočíme na lesný chodník, ktorý sa zľava napája na cestu. Týmto chodníkom ideme asi 150 m a ďalej vpravo na trochu zablatenú cestu, ktorá ho pretína. Tá nás privedie k začiatku stavieb bývalého obuvníckeho kombinátu.

11. Nachádzame sa na okraji zástavby priemyselného (a čiastočne už bývalého priemyselného) komplexu Novotargských podnikov koženého priemyslu. Doteraz sme prešli 10,2 km.

Rozhodnutie o výstavbe veľkého obuvníckeho kombinátu v Novom Targu (Nowy Targ) urobila v roku 1953 Rada ministrov, ktorá zobrala do úvahy v tom čase existujúci nadbytok pracovnej sily na Podhalí (Podhale). Od prvých dní sa na mieste výstavby zhromažďovali ľudia z celého Poľska. Najčastejšie prichádzali tí, ktorí ešte len nedávno „kvôli chlebu” opustili svoj kraj. Kým jedna časť budovala výrobné haly, ďalší sa učili za obuvníkov. Prvý pár topánok s firemným znakom novotargskej továrne vyšiel z výrobného pásu 1. októbra 1955. Vo svojich najlepších rokoch továreň produkovala ročne viac ako 9 miliónov párov topánok. V roku 1972 vyrobili stomiliónty pár. Obuv vyvážali do 32 krajín. Topánky s firemným znakom PODHALE sa nosili na všetkých kontinentoch. Týmito topánkami bola vybavená aj slávna zimná výprava Poliakov na Mount Everest.

Aby sme dnes dokázali oceniť, čím bol obuvnícky kombinát pre mesto a región, je potrebné vedieť, že:

najvyššia zamestnanosť v podniku (v roku 1969) bola 9623 osôb,
do kombinátu dovážalo pracovníkov z Nového Targu a okolia denne až 56 autobusov,
firemné jasle a škôlka pomohli vychovať viac ako 3500 detí.

Hospodárske zmeny z 90-tych rokov spôsobili úpadok Novotargských podnikov koženého priemyslu. Od roku 1994 poručník úspešne predával majetok zlikvidovaných podnikovfirmám, ktoré mali vo väčšine prípadov záujem pokračovaťvo výrobe obuvi. Najväčším dedičom NPKP bola spoločnosť Wiesława Wojasa – Wojas a.s., ktorá s úspechom pokračuje v obuvníckej tradícii na Podhalí.

Budovy priemyselného komplexu prešli postupne do rúk iných firiem. Niektoré boli z obuvníckeho sektoru, v iných prípadoch našli úplne iné využitie. Časť budov takto zmodernizovali pre hasičov, ďalšie pre obvodný súd. A práve v labyrinte priemyselných objektov potrebujeme nájsť alej, ktorá vedie medzi budovami súdu. Smerom na juh nás povedie k asfaltovému chodníku cez les k bývalej železničnej zastávke Nový Targ – továreň (Nowy Targ Fabryczny).

12. Nachádzame sa pri bránke, ktorá nás vyvedie z priemyselného komplexu priamo do lesa - južným smerom. Doteraz sme prešli 11 km. Pohodlným asfaltovým chodníkom, ktorým teraz pôjdeme, prechádzali kedysi každodenne stovky ľudí. Využívali ho robotníci a obyvatelia dedín pozdĺž železničnej trate na úseku od Podčerveného (Podczerwone) po Mšanu Dolnú (Mszana Dolna), ktorí za prácou dochádzali vlakom. Vracajúc sa po únavnej celodennej práci na železničnú zastávku mali trochu času, aby obdivovali krásy prírody v podobe okolitého rašeliniska. A naozaj je tu čo obdivovať. Lebo hoci je to les, ide o les nachádzajúci sa na bahennej pôde. Rastú tu ihličnaté zoskupenia rôznych druhov ihličnanov. Dominujú borovice a smreky s prímesou brezy. Tunajšia borovica sa líši od borovice rastúcej v nížinách, pretože je to borovica podhalianskeho druhu. Má iný typ koruny, kratšie ihličie, je odolnejšia a obsahuje veľa červeného dreva. Vyplýva to z prispôsobenia sa druhu surovej horskej klíme. Z tohto pohľadu, vzhľadom na veľkú genetickú kvalitu, vyčlenili na tomto území 6-hektárovú plochu, ktorá je exkluzívnym výsevom borovicového porastu. V borovicovom lese možno stretnúť srny, jelene, zajace, líšky, kuny a jazvece. Žiaľ, diviaky nie. Spomedzi vzácnych vtákov tu možno spozorovať bociana čierneho, myšiaka, jastraba, sokola. Počas preletov sa tu zdržiavajú aj sovy a žeriavy.

13. Nachádzame sa v samom strede lesa a zároveň na križovatke cyklotrás. Tu, pri bývalej budove železničnej zastávky Nový Targ – továreň (Nowy Targ Fabryczny), sa naša cesta spája s južnou trasou novotargského úseku cezhraničnej Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier. Doteraz sme prešli 11,5 km.

Železničnú trať Nový Targ (Nowy Targ) – Suchá Hora, ktorej súčasťou bola od roku 1955 spomínaná železničná zastávka, sprevádzkovali v roku 1904. Pre Nový Targ (Nowy Targ) to boli dobré časy. Mal priame spojenie s Krakovom (Kraków) i s Viedňou (Wiednia). Po II. svetovej vojne koľajnice v pohraničnom úseku medzi Podčerveným (Podczerwone) a Suchou Horou rozobrali a cezhraničnú železničnú trať zmenili na lokálnu vlečku trate Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane). Využívaná bola ešte na transport kameňa z rohožníckych kameňolomov a rašeliny, ktorú ťažili v okolí Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Trať dočasne ožila, keď slúžila na dopravu pracovníkov do novotargského kombinátu. Jej význam však postupne upadával. Posledný osobný vlak prešiel traťou v roku 1980, po roku 1990 trať definitívne zlikvidovali. Už roky trvajú snahy o vytvorenie Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier v jej stopách. Jej časť tvorila naša trasa.

Ďakujeme za spoločný výlet!

Sprievodca v podobe MP3 audio súborov na prevzatie: