IV. Severná trasa: variant západ

IV. Severná trasa: variant západ – východ

Szczegóły: Kategoria: Opisy SK; Utworzono: środa, 31, lipiec 2013 14:11; Odsłony: 3495

1. Dobrý deň! Vitajte na novotargskom úseku Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier. Pozývame vás na jazdu cez mesto Nový Targ (Nowy Targ) po trase, ktorú tradične nazývame severnou trasou vyššie spomínanej cezhraničnej cyklotrasy.

Náš výlet začíname pri budove bývalej železničnej zastávky Nový Targ – továreň (Nowy Targ Fabryczny). Železničnú trať Nový Targ (Nowy Targ) – Suchá Hora, ktorej súčasťou bola od roku 1955 spomínaná železničná zastávka, sprevádzkovali v roku 1904. Pre Nový Targ (Nowy Targ) to boli dobré časy. Mal priame spojenie s Krakovom (Kraków) i s Viedňou (Wiednia). Po II. svetovej vojne koľajnice v pohraničnom úseku medzi Podčerveným (Podczerwone) a Suchou Horou rozobrali a cezhraničnú železničnú trať zmenili na lokálnu vlečku trate Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane). Využívaná bola ešte na transport kameňa z rohožníckych kameňolomov a rašeliny, ktorú ťažili v okolí Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Trať dočasne ožila, keď slúžila na dopravu pracovníkov do novotargského kombinátu. Jej význam však postupne upadával. Posledný osobný vlak prešiel traťou v roku 1980, po roku 1990 trať definitívne zlikvidovali. Už roky trvajú snahy o vytvorenie Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier v jej stopách. Časť tejto cyklotrasy bude tvoriť naša trasa.

Zo stanice zamierime severne cez les. Pohodlným asfaltovým chodníkom, ktorým teraz pôjdeme, prechádzali každodenne stovky ľudí. Využívali ho robotníci a obyvatelia dedín pozdĺž železničnej trate na úseku od Podčerveného (Podczerwone) po Mšanú Dolnú (Mszana Dolna), ktorí za prácou dochádzali vlakom. Vracajúc sa po únavnej celodennej práci na železničnú zastávku mali trochu času na to, aby obdivovali krásy prírody v podobe okolitého rašeliniska. A naozaj je tu čo obdivovať. Lebo hoci je to les, ide o les nachádzajúci sa na bahennej pôde. Rastú tu ihličnaté zoskupenia rôznych druhov ihličnanov. Dominujú borovice a smreky s prímesou brezy. Tunajšia borovica sa líši od borovice rastúcej v nížinách, pretože je to borovica podhalianskeho druhu. Má iný typ koruny, kratšie ihličie, je odolnejšia a obsahuje veľa červeného dreva. Vyplýva to z prispôsobenia sa druhu surovej horskej klíme. Z tohto pohľadu, vzhľadom na veľkú genetickú kvalitu, vyčlenili na tomto území 6-hektárovú plochu, ktorá je exkluzívnym výsevom borovicového porastu. V borovicovom lese možno stretnúť srny, jelene, zajace, líšky, kuny a jazvece. Žiaľ, diviaky nie. Spomedzi vzácnych vtákov tu možno spozorovať bociana čierneho, myšiaka, jastraba, sokola. Počas preletov sa tu zdržiavajú aj sovy a žeriavy.

Náš chodník nás privedie do areálu bývalého obuvníckeho kombinátu Novotargských podnikov koženého priemyslu.

2. Nachádzame sa na okraji zástavby priemyselného (a čiastočne už bývalého priemyselného) komplexu Novotargských podnikov koženého priemyslu. Doteraz sme prešli 600 m.

Rozhodnutie o výstavbe veľkého obuvníckeho kombinátu v Novom Targu (Nowy Targ) urobila Rada ministrov v roku 1953, ktorá vzala do úvahy v tom čase existujúci nadbytok pracovnej sily na Podhalí (Podhale). Od prvých dní sa na mieste výstavby zhromažďovali ľudia z celého Poľska. Najčastejšie prichádzali tí, ktorí ešte len nedávno „kvôli chlebu” opustili svoj kraj. Kým jedna časť budovala výrobné haly, ďalší sa učili za obuvníkov. Prvý pár topánok s firemným znakom novotargskej továrne vyšiel z výrobného pásu 1. októbra 1955. Vo svojich najlepších rokoch továreň produkovala ročne viac ako 9 miliónov párov topánok. V roku 1972 vyrobili stomiliónty pár. Obuv vyvážali do 32 krajín. Topánky s firemným znakom PODHALE sa nosili na všetkých kontinentoch. Týmito topánkami bola vybavená aj slávna zimná výprava Poliakov na Mount Everest.

Aby sme dnes dokázali oceniť, čím bol obuvnícky kombinát pre mesto a región, je potrebné vedieť, že:

najvyššia zamestnanosť v podniku (v roku 1969) bola 9623 osôb,
do kombinátu dovážalo pracovníkov z Nového Targu a okolia denne až 56 autobusov,
firemné jasle a škôlka pomohli vychovať viac ako 3500 detí.

Hospodárske zmeny z 90-tych rokov spôsobili úpadok Novotargských podnikov koženého priemyslu. Od roku 1994 poručník úspešne predával majetok zlikvidovaných podnikovfirmám, ktoré mali vo väčšine prípadov záujem pokračovaťvo výrobe obuvi. Najväčším dedičom NPKP bola spoločnosť Wiesława Wojasa – Wojas a.s., ktorá s úspechom pokračuje v obuvníckej tradícii na Podhalí.

Budovy priemyselného komplexu prešli postupne do rúk iných firiem. Niektoré boli z obuvníckeho sektoru, v iných prípadoch našli úplne iné využitie. Časť budov takto zmodernizovali pre hasičov, ďalšie pre obvodný súd. A práve v labyrinte priemyselných objektov potrebujeme nájsť alej, ktorá vedie medzi budovami súdu a potom odbočiť vpravo. Trasa nás dovedie na okraj priemyselnej zástavby k chodníku, ktorý vedie cez les smerom k sídlisku Bor (Bór).

3. Po opustení územia priemyselného obuvníckeho kombinátu (doteraz sme prešli 1,3 km) nás čaká prejazd lesným chodníkom smerom na sídlisko Bor (Bór). Musíme dávať pozor, aby sme po približne 500 m nezabudli odbočiť vpravo na cestičku, ktorá prichádza zo severu. Táto cesta nás privedie na ulicu Ludžmierskú (Ludźmierska), pozdĺž ktorej, ak pôjdeme na východ, dôjdeme na sídlisko Na násype (Na Skarpie). Z ulice Ludžmierskej (Ludźmierska) pokračujeme vľavo a idúc hlavnou cestou po sídlisku míňame po ľavej stane komplex osvetových budov. Sídlia tu Základná škola č. 6 Józefa Rayského a Spolok stredných škôl sv. Kráľovnej Jadvigy.

Patrón Základnej školy Józef Rayský bol prvým starostom mesta po získaní nezávislosti Poľska. Spolu bol v tejto funkcii 24 rokov, počas ktorých sa mesto hospodársky intenzívne rozvíjalo. Práve spolok stredných škôl, ktoré v súčasnosti vzdelávajú mládež v rôznych smeroch, je dôkazom zmien posledných rokov v hospodárstve mesta. Na začiatku to bol spolok škôl rôzneho zamerania, všeobecne spojených s technológiami výroby obuvi. Ako vidieť, hospodárske zmeny a najmä likvidácia obuvníckeho závodu zásadne upravili aj vzdelávacie smery mládeže.

Sídlisko Na násype (Na Skarpie) je potrebné obísť tak, že odbočíme vpravo, aby sme došli k strmému násypu nad brehom Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec).

4. Nachádzame sa na vysokom brehu doliny Čiernho Dunajca (Czarny Dunajec), geológ by povedal na vysokej akumulačnej terase alebo ľudovo povedané na násype. Tak sa nakoniec nazýva aj v 80-tych rokoch vybudované sídlisko tvoriace zázemie pre zamestnancov blízkeho obuvníckeho závodu, ktoré sme práve minuli. Doteraz sme prešli 2,7 km. Za zmienku stojí pohľad na druhú stranu rieky, kde vidieť bielu vežu Ludžmierskej baziliky (Bazylika Ludźmierska), najdôležitejšieho z podhalianskych kostolov.

Ako sa pri našich nohách kľukatí Dunajec, prekrásne vidieť Gorce a v diaľke múry baziliky, človeku prichádzajú na myseľ fragmenty „Nieszporów Ludźmierskich” Leszka Aleksandra Moczulského, ku ktorým zložil hudbu Novotaržan Jan Kanty Pawluskiewicz:

Matka Božia Ludžmierska!
Plášťom hôr, vodou Dunajca
vezmi na ruky, utri oči,
bráň nás od akejkoľvek škody!

Matko Boska Ludźmierska!
Płaszczem gór, Dunajca wody
weź w ramiona, otrzyj oczy,
od wszelakiej broń nas szkody!

Ludžmierské sanktuárium je po stáročia sídlom uctievanej sochy Matky Božej – kráľovnej Podhalia. Už iný veľký básnik, pôvodom Ludžmierčan, Kazimierz Tetmajer napísal:

Ale ni mos Matki Boskiej nad Ludźmierskom. Kie jom po ujńściu ludźmierskik cysterysów do Scyrzyca, w Nowy Targ do fary przeniesli, to się w nocy wyrtła do Ludźmirza. Hłopi konie pasęcy, jasność widzieli, jak bez pola sła...

Ale nie je Matka Božia nad Ludžmierom. Keď sochu preniesli na faru do Nového Targu po úteku cisterciánov do Ščyrca, ešte v noci sa sama vrátila do Ludžmiera. Pastieri koní ju videli, ako cez polia kráča...

Ludžmier (Ludźmierz) založili v roku 1234 cisterciáni, ktorí odtiaľ na príkaz krakovského vojvodu Teodora Gryfitu začali s kolonizáciou Podhalia (Podhale). Vtedy vybudovali prvý kostol a kláštor na Podhalí, ktoré však po tatárskom nájazde v roku 1241 opustili a presťahovali sa do Ščyrca (Szczyrzyc). V rokoch 1869-77 postavili na mieste bývalého kostola nový neogotický kostol, dnešný kostol v Ludžmieri (Ludźmierz). Spolu s barokovým oltárom doň láskavo preniesli sochu Matky Božej Ludžmierskej. Historici umenia ju zaradzujú do skupiny „Pekných Madon”, ktoré pochádzajú z gotickej školy špišsko-sądeckej z 15. storočia. Charakteristickým prvkom tejto skupiny je „esovité” vyhnutie postavy.

Zvláštnou úctou obdaroval ludžmierskú gazdinú Ján Pavol II. K prvému zázraku s jeho účasťou došlo počas korunovácie jej sochy 15. augusta 1963. Vtedy počas prenášania sochy Matky Božej vypadlo z jej rúk žezlo, ktoré vtedy počas letu zachytil vtedajší biskup Karol Wojtyła. Neskôr to bolo interpretované tak, že Mária túži po tom, aby práve On držal kormidlo cirkvi. Keď v roku 1979 Ján Pavol II. ako pápež vykonal prvú púť do vlasti, neumožnili mu navštíviť Ludžmier (Ludźmierz). Vtedy Matka Božia Ludžmierská prišla za ním a k stretnutiu došlo na novotargskom letisku.

Nakoniec nadišiel čas, že Svätý Otec osobne navštívil ludžmierskú svätyňu. Stalo sa tak v júni 1997 a Ján Pavol II. sa s množstvom pútnikov pomodlil v kostolných záhradách Ruženec. O štyri roky neskôr, 22. januára 2001, povýšil ludžmierskú svätyňu na baziliku minor.

Teraz zídeme zo strmého násypu na breh Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec) a ďalej vpravo poľnou cestou po prúde rieky, následne prejdeme popod železničný most na trati Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane). Táto trať by mala byť výčitkou svedomia pre železničiarov i všetkých zodpovedných za dopravu. Postavili ju v 19. storočí v troch etapách, pričom priame spojenie so Zakopaným (Zakopane) vôbec nebolo plánované. V dôsledku toho vlak idúci z Krakova (Kraków) do Zakopaného (Zakopane) mení trikrát smer jazdy. Úsek Chabovka (Chabówka) – Zakopané sprevádzkovali v roku 1899, v roku 1975 bola celá trať elektrifikovaná. Železničný most, pod ktorým vedie naša trasa, 1. septembra 1939 odstrelili poľskí ženisti, aby spomalili útok nemeckých vojsk zo Slovenska.

Za železničným mostom pokračujeme ešte približne 800 m po brehu Dunajca až na miesto, kde narazíme na z pravej strany prichádzajúcu ulicu Nadmlynovka (Nadmłynówka) a jej priame pokračovanie.

5. Stojíme na brehu Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), na mieste, kde sa stretáva s pokračovaním ulice Nadmlynovka (Nadmłynówka), pretínajúc rozľahlé pobrežné lúky nazývané Ibisor. Prešli sme už 3,9 km. Pred nami sa rozprestiera široký výhľad na zalesnené pásmo Gorcov na severe, čiastočne aj na mestkými budovami zaclonené Tatry. Ak sa dobre rozhliadneme dookola, vidieť odtiaľ veže piatich novotargských kostolov. Začnime od východu, prvá naľavo od trojuholníkovej skaly Novotargskej galérie je veža Kostola Najsvätejšieho srdca Ježiša Pána. Ďalej vľavo sa nachádzajú kupoly najstaršej z novotargských svätýň – Kostola sv. Kataríny, ešte ďalej na ľavom brehu Dunajca, na kopci medzi stromami cintorína, šindľami pokrytá veža Kostolíka sv. Anny. Hľadiac takmer rovno na sever, poniže ohromnej budovy novej školy, sa nachádza Kostol sv. brata Alberta na Niwe postavený v roku 1997. Posledná z viditeľných kostolných veží patrí Kostolu sv. Kráľovnej Jadvigy na Bore. Musíme sa otočiť na opačnú stranu, aby sme zbadali (samozrejme obrazne povedané), ako od roku 2005 svätá Jadviga bdie nad západnou, priemyselnou časťou mesta.

Teraz odbočíme (z doterajšieho smeru vpravo) a pôjdeme dlhým šesťstometrovým úsekom ulice Nadmlynovka (Nadmłynówka) až k jej križovatke s Ulicou hrdinov Tobruku (Bohaterów Tobruku).

Názov ulice Nadmlynovka (Nadmłynówka) je odvodený od toho, že ulica sa tiahne pozdĺž už neexistujúceho kanála priekopy zvanej Mlynovka (Młynówka). Bolo to regulované bočné rameno Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), ktoré hospodársky využívali už pred rokom 1630. Nad korytom Mlynovky (Młynówki) v jej dolnom toku, v okolí dnešného parku, boli umiestnené mlyn, píla, a tiež v roku 1898 spustená elektráreň. Všetko poháňané prúdom Mlynovky (Młynówki), ktorá bola v minulosti jediným zdrojom energie. Keď mesto pripojili ku krajskej energetickej sieti, význam Mlynovky (Młynówki) sa zmenšoval, až napokon povodeň v roku 1960 zničila jej vstupnú kaskádu. Prečerpávacie zariadenia už neobnovili a samotné koryto priekopy bolo postupne zasypané.

Po prejdení asi 600 m Nadmlynovky (Nadmłynówka) odbočíme vľavo na Ulicu hrdinov Tobruku (Bohaterów Tobruku). Názov ulice má pripomínať tých Novotaržanov, ktorí bojovali za slobodu vlasti na všetkých frontoch II. svetovej vojny. Ulica hrdinov Tobruku (Bohaterów Tobruku) nás privedie na Ulicu Roberta Schumana. Patrón ulice, ktorou pôjdeme, bol francúzskym politikom, jedným z tvorcov myšlienky zjednotenej Európy a v súčasnosti je kandidátom na svätorečenie. Proces jeho beatifikácie prebieha od roku 2004. Po Ulici Schumana dôjdeme k pešiemu podchodu, cez ktorý sa dostaneme na druhú stranu najslávnejšej z poľských ciest – zakopianky.

6. Nachádzame sa na úpätí násypu „zakopianky”. Doteraz sme prešli 5,1 km. Kým odbočíme vľavo a poľnou cestou pôjdeme v smere k parku, ktorý sa črtá v diaľke, pár slov venujme najslávnejšej

z poľských ciest (žiaľ, nie je to pozitívna sláva). Vznikla počas nemeckej okupácie, kedy existujúcu cestu Krakov (Kraków) – Zakopané (Zakopane) doplnili o úseky, ktoré bolo v tom čase možné nazývať obchvatmi. Dnes už žiaľ nie. O „zakopianke” by sme mohli hovoriť dlho, ale pozorujúc (najmä v posviatočnom období) dva pruhy úplne upchaté vozidlami je lepšie o nej popremýšľať v tichosti.

Spomínanou cestou cez pole dôjdeme k budove Štátnej hudobnej školy I. a II. stupňa Frederika Chopina. Vznikla v roku 1945 ako Mestská hudobná škola. Na tomto mieste funguje od roku 1969 (predtým tu bola Materská škola Novembrovej revolúcie). Súčasná budova, ktorá je vybavená komornou koncertnou sálou nazývanou „Novotargská filharmónia”, je sídlom školy od roku 2005.

Pri hudobnej škole musíme odbočiť vľavo, aby sme širokou poľnou cestou došli opäť k násypu „zakopianky” a znovu na upätí tohto násypu vpravo na sever, až k protipovodňovým valom Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Na úpätí valu odbočíme vpravo na cyklotrasu (v skutočnom zmysle tohto slova).

Takmer 400-metrový úsek tu vybudovali v roku 2013 v rámci mikroprojektu „Novotargský úsek Kultúrnej cyklotrasy okolo Tatier“, ktorý okrem iného spočíval vo výstavbe cyklotrasy technológiou najvyššieho štandardu. Táto cyklotrasa je súčasťou už roky projektovanej Cyklotrasy okolo Tatier. Mikroprojekt, v rámci ktorého vznikol aj tento audiosprievodca, bol spolufinancovaný Európskou úniou z Európskeho fondu regionálneho rozvoja, tiež zo štátneho rozpočtu prostredníctvom Euroregiónu Tatry v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľská republika – Slovenská republika 2007-2013.

Po asfaltovej cyklotrase dôjdeme k severnej bráne Mestského parku Adama Mickiewicza.

7. Nachádzame sa pri bráne Mestského parku Adama Mickiewicza z jeho severnej strany. Doteraz sme prešli 6,2 km. Park vznikol v roku 1898 (hoci na omnoho menšom území ako dnes), čiastočne pre zvýšenie kreditu mesta a čiastočne pre zmysluplné obhospodarovanie mestských území, ktoré neustále ničila vylievajúca sa voda Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec). Pomenovanie parku podľa jedného z najväčších básnikov bolo spojené s prenesením jeho pozostatkov na Krakovskú skalku (Krakowska Skałka). Časom tu postavili básnikov pamätník. Keď povodeň v roku 1934 zničila mnohé hospodárstva umiestnené v južnej časti súčasného parku, už ich neobnovili. Na ich mieste vzniklo trhovisko, ktoré v 70-tych rokoch rozšírili aj na ďalšiu časť parku.

V rokoch 2009-12 prešiel park ďalšou modernizáciou v rámci revitalizácie centra Nového Targu (Nowy Targ) ako súčasť projektu financovaného z Malopoľského regionálneho operačného programu. Komplexne bol obnovený príľahlý areál futbalových ihrísk nazývaných kedysi „na kole”. Okrem toho boli prebudované aleje a námestíčko spolu s príjazdovou cestou k zimnému štadiónu. Vznikol úsek cyklotrasy. Renovácie sa dočkala aj parková zeleň, vznikla ružová záhrada, kvetinové klenby, osadili tam veľa nových stromov a kríkov. Pribudla aj fontána, zrekonštruovaný bol altánok, ktorý sa kedysi nachádzal v centre parku. Vzniklo nové detské ihrisko a priestor pre fyzické aktivity – posilňovňa na čerstvom vzduchu. Prechádzajúc okolo sa môžeme zastaviť a urobiť niekoľko uvoľňujúcich cvičení. Celý park je oplotený a monitorovaný sieťou kamier.

Zreteľne označená cyklotrasa vedie cez územie parku k bráne, ktorá nás vyvedie a nasmeruje priamo k budove mestského zimného štadióna.

8. Doteraz sme prešli 6,5 km. Nachádzame sa pred vstupom do mestského zimného štadióna, sídlom športového klubu „Podhale” (niekoľko sezón nazývaného aj Wojas-Podhale), devätnásťnásobného majstra Poľska v ľadovom hokeji. Klub Podhale vznikol v roku 1932. Prvé klzisko na mieste súčasného zimného štadióna stálo už v roku 1952. O 9 rokov bol použitý umelý spôsob chladenia, po ďalších 13-tich rokoch - v roku 1974 - sprevádzkovali súčasný zimný štadión. Hokejisti s plesnivcom na hrudi neprerušovane 57 rokov (od roku 1955 do 2012) pôsobili v hokejovej extralige a Nový Targ (Nowy Targ) dostal prezývku hlavné mesto ľadového hokeja. Silný dôraz bol kladený na prácu s mládežou a veľa mladých talentov, ktoré si nenašli miesto v zostave mužstva Podhale, hralo takmer vo všetkých poľských hokejových kluboch.

Zimný štadión obchádzame zanechávajúc ho po našej ľavej strane. Z pravej strany sa už za územím parku týčia dve veľké budovy. Sú to (sprava) historická veľká budova „Sokola”, v súčasnosti ju využíva Spolok pogymnaziálnych škôl a Gymnázium č.1 Tadeusza Kościuszka.

Okázalú budovu Gymnastického spolku „Sokol” postavili v roku 1908 na mieste, kde stál do roku 1784 dvor novotargského starostu. Dvor zachvátil požiar spolu s polovicou mesta a už ho neobnovili. Až do II. svetovej vojny bola „sokolovňa”, lebo tak sa oficiálne nazývalo sídlo „Sokola” , centrom kultúrneho života mesta. Od začiatkov tam pôsobilo kino, ľudové divadlo tam hralo svoje predstavenia, konali sa tam večierky a stretnutia. Od roku 1951 prevzali objekt stredné a odborné školy s meniacim sa profilom. V začiatkoch sa tam vzdelávalo v oblasti spracovania kože, dnes je štúdium zamerané na informatiku a reklamu.

Gymnázium je umiestnené v budove základnej školy, ktorá bola postavená po II. svetovej vojne na mieste, kde predtým fungovala škola, ktorú celkom zničli v čase oslobodenia Nového Targu (Nowy Targ) v januári 1945. Ustupujúci Nemci z nej urobili pascu. V jednej z miestností zhromaždili veľké množstvo klobás a alkoholu, následne miestnosť zamínovali. Keď sa hladní červenoarmejci vrhli na jedlo, škola vyletela do vzduchu.

Odbočiac vľavo pred vjazdom na protipovodňový val zanechávame po pravej strane pravidelný okrúhly kopec. Ide o kopec slobody, ktorý bol vybudovaný doslova rukami obyvateľov mesta. Jeho navŕšením si v 20-tych rokoch minulého storočia uctili získanie nezávislosti Poľska po 123 rokoch neslobody. Keď v 70-tych rokoch budovali protipovodňové valy pozdĺž Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec) pre potrebu regulovania toku rieky, kopec posunuli, hoci s valmi vôbec nebol v kontakte. Tento svojský pamätník nezávislosti zrekonštruovali v roku 1990.

Vchádzame na hrebeň valu, odbočujeme vľavo a kým prejdeme cez mostík na druhú stranu rieky, na chvíľu sa zastavme.

9. Kým prejdeme cez mostík na druhú stranu Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), zastavme sa na chvíľu na bulvári pri rieke, vedľa zimného štadióna. Doteraz sme prešli 6,7 km. Stojí za to pozrieť sa na druhú stranu rieky, kde nad strechami domov zbadáme medzi bujarou zeleňou na hore pričupený Kostol sv. Anny. Obklopený starými náhrobnými kameňmi na cintoríne, ktorý tu existuje od roku 1790, melancholicky hľadí na Nový Targ (Nowy Targ) rozprestierajúci sa na jeho úpätí. Drevená svätyňa v štýle podhalianskej gotiky, na starých rytinách a fotografiách nerozlučne spojená s pohľadom na mesto, bola postavená ... vlastne nevedno kedy.

Podľa legendy kostol postavili zbojníci a ilustráciou tejto koncepcie sú dve maľby na severnej vnútornej strane lode. Namaľoval ju novotargský maliar Hipolit Lipińský okolo roku 1880.

Prvý obraz – skupina zbojníkov útočí na bohatú obchodnícku karavánu. Medzi rôznymi pokladmi, ktoré sa sypú z vozov, je aj farebný „svätý” obraz. Keď sa zbojníci chcú so zhabaným bohatstvom pohnúť ďalej, ukazuje sa, že obraz sa nedá zodvihnúť. Stal sa ťažkým ako hriechy jeho nových vlastníkov. Skutočný zázrak! Zbojníci sa čo najrýchlejšie vracajú a na mieste, do ktorého „prirástol” obraz, budujú kostolík. Domýšľame sa, že dnešný Kostol sv. Anny.

Druhý obraz – osamotený mních, misionár (súdiac podľa habitu – cistercián) privádza zbojníkov späť k viere. Skrúšení prinášajú predtým zhabané peniaze. Je za čo postaviť kostol, v ktorom umiestnia aj ukradnutý obraz. Aby legende dodali dôveryhodnosť, nad presbytériom bol zreteľne vyrytý dátum „1219”. No aj tak ju smelo môžeme zaradiť medzi rozprávky. V tom čase totiž ešte nebolo Podhalie osídlené a teda neboli ani zbojníci, ktorí – ako by legenda chcela – postavili svätyňu. Je to logické, lebo z čoho by žili zbojníci, keď nebolo koho ozbíjať?

Pripúšťa sa, hoci na to chýbajú akékoľvek dôkazy, že kostol bol postavený pravdepodobne koncom 15. storočia. Faktom zostáva, že najcennejšími prvkami jeho vybavenia sú dva obrazy zo 16. storočia: obraz rodiny najsvätejšej Panny Márie a Matky Božej s hruškou.

Kostolík sv. Anny je zaujímavý ešte z jedného hľadiska. Tak zarážajúcu rôznorodosť štýlov tak ľahko nenájdeme. Lebo kým navonok je to čistá podhalianska gotika, vo vnútri zasa barok. A tiež čistý...

Po prejdení na druhú stranu rieky pokračujeme vpravo po bulvári. Výborne je odtiaľ vidieť na druhom brehu sa nachádzajúci Kostol sv. Kataríny. Jeho výstavbu financoval kráľ Kazimír v roku, v ktorom Nový Targ (Nowy Targ) získal mestské práva. To prinajmenšom hlása veľký latinský nápis na dúhovom oblúku vo vnútri kostola: „Fundata a Casimirum Magnum Anno Domini 1346”. Popravde kráľ nefinancoval výstavbu tejto svätyne, ale iného na tomto mieste stojaceho dreveného kostolíka. Postupne k drevenému kostolu dobudovali súčasné presbytérium s osemstennou absidou. Kostol mal v tom čase murované presbytérium a drevenú loď. V roku 1601 zničil požiar drevenú časť budovy. Oprava trvala takmer 50 rokov. Dôvody takejto zdĺhavej opravy boli dva. Prvý – veľké množstvo rekonštrukčných prác. Vymurovali vtedy chýbajúcu časť budovy súčasného kostola, teda celú loď, klenbu a hodinovú vežu pokrytú kupolou. Druhý dôvod bol, že majster Petrus Czarny, ktorý viedol stavebné práce, veľa svojho cenného času venoval zvádzaniu novotargských mešťaniek. Bedlivý kronikár vtedajších čias zapisoval všetko. Aj s priezviskami!!

Ďalšiu modernizáciu svätyne viedol Józef Sawický koncom 18. storočia.Vtedy bola postavená kostolná predsieň (nazývaná aj „babincom”), dva vonkajšie vchodové portály, múr cintorína s neskorobarokovou bránou a zvonicou. Pri tej príležitostije potrebnévojsť dovnútra kostola, ktoré je okrem osemstenného gotického presbitéria celé barokové. Oltár kostola je zasvätený patrónke kostola ako aj celého mesta Nový Targ (Nowy Targ) – sv. Kataríne Alexandrijskej. Na jednom z bočných oltárov je scéna Premenenia Pána. Spoločnosť jej robia starozákonní proroci Eliáš a Mojžiš, ten posledný s vlasmi trčiacimi do tvaru rohov. Tradícia po stáročia prikazovala zobrazovať Mojžiša s rohmi. Keď sa ukázalo, že je to bezdôvodné, jeho sochy sa tvorili alebo ho maľovali práve týmto spôsobom. Za zmienku stoja tiež maľby na balustráde chóru, ktoré predstavujú „stav utláčanej duše”...

Po presune k mostu po rušnej ulici Koščuška (ulica Kościuszki), prejdeme cez priechod pre chodcov pri kruhovom objazde kňaza a profesora Józefa Tischnera a vrátime sa na Bulvárovú ulicu(ulica Bulwarowa), ktorá je pokračovaním nášho smeru jazdy.

10. Pred malou chvíľou sme prešli okolo kruhového objazdu kňaza a profesora Józefa Tischnera. Doteraz sme prešli presne 7 km. Nie bez príčiny nesie kruhový objazd, z ktorého vedie cesta na Kovanec (Kowaniec) a ďalej do Gorcov (Gorce), do zamilovanej krajiny kňaza profesora, jeho meno. Práve na gorčanských poľanách a horských cestách sa zrodila väčšina jeho filozofických úvah. Na tunajšiu gorčanskú krajinu sa odvolával vo svojej slávnej „Histórii filozofie po goralsky”. Práve tu v 80-tych rokoch hlásal strhujúce kázne na nezabudnuteľných, augustových omšiach pod Turbačom (Turbacz). On - pôvodom Starosądečan, srdcom Podhalančan, absolvent novotargského Lýcea, posúval vnímanie goralskej identity do nových rozmerov. Spomínajúc na jeho slová, že na začiatku „všade boli gorali, a až potom sa objavili Turci a Židia” sa pohybujeme po pobrežnom bulvári pozdĺž Bulvárovej ulice (ulica Bulwarowa), majúc po pravej strane bystrý prúd Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec).

Po príjazdovej ceste vyjdeme plynule na vrchol valu, aby sme sa po ňom dostali k ďalšiemu kruhovému objazdu, tentoraz nesúcemu meno rotmajstra Pileckého. Pozornosť priťahujú dve veľké budovy na brehu oproti. Tá bližšia a menšia patrí gymnaziálnemu internátu, väčšia budova z červenej tehly je niekdajším cisársko – kráľovským gymnáziom, dnes Lýceom Seweryna Goszczyńského. Je potrebné zdôrazniť jeho históriu, pretože to bola prvá stredná škola na Podhalí. Založili ju v roku 1904. Mladí Podhalania tú získavali solídne vedomosti a keď vypukli vojny, spolu so svojimi profesormi išli bojovať za vlasť. O ich utrpení svedčí obšírny zoznam padlých profesorov a žiakov umiestnený na čestnom mieste pri vstupe do školy. Medzi absolventov „Gošča” alebo „Gympla” – lebo tak sa medzi ľuďmi táto škola nazýva - patria: básnik Augustyn Suský, krakovský metropolita, kňaz a kardinál Stanisław Dziwisz, kňaz a profesor Józef Tischner, skladateľ Janusz Stokłosa, herec Piotr Cyrwus… Výstavbu gymnaziálneho internátu sv. Stanisława Kostku ukončili roku 1913. Bol nevyhnutný pre žiakov vtedajšieho gymnázia, ktorí bývali v odľahlejších častiach Podhalia (Podhale), odkiaľ bolo nemožné dochádzať každý deň do školy pešo. Tí z bližších dedín, ako napríklad už skôr spomínaný Augustyn Suský z rodných Šaflár (Szaflary), kráčali do školy každý deň…

Keď prejdeme celý bulvár, dôjdeme k mostu s názvom „na Bałęzowem”. Zastavíme sa v jeho strede.

11. Nachádzame sa na moste na Čiernom Dunajci (Czarny Dunajec), ľudovo nazývanom - „na Bałęzowem”. Doteraz sme prešli 7,8 km. Stojí za to sa tu zastaviť a pozrieť sa vľavo, teda na východ. Jasne odtiaľ vidieť miesto, kde sa Čierny Dunajec (Czarny Dunajec) spája s Bielym Dunajcom (Biały Dunajec, dávajúc počiatok rieke Dunajec. Rieke známej podľa toho, že približne o 20 km nižšie ako stojíme, sa prebíja vápencovým oblúkom Pienín a tvorí tak jediný prielom tohto druhu v Európe. Vchádzajúc na most sme po ľavej strane zanechali kruhový objazd rotmajstra Pileckého. Vedú z neho cesty na Kovanec (Kowaniec) a Kokoškov (Kokoszków). Kovanec (Kowaniec) je časť mesta doslova vtlačená medzi gorčanské chrbty. Môžeme odtiaľ niekoľkými spôsobmi vyjsť na Turbač (Turbacz) alebo si môžeme zalyžovať na dvoch novotargských zjazdovkách s vlekmi: na Dlhej Poľane (Długa Polana) a Zadžale (Zadzial). Na južných, slnečných svahoch Kokoškova (Kokoszków) si od roku 2001 našla svoje miesto prvá a doteraz jediná vyššia škola na Podhalí – Podhalianska štátna vyššia odborná škola.

Cyklotrasa nás privedie na Waksmundskú ulicu (ulica Waksmundska), po ktorej prechádzame cez semafory a následne trochu kľučkujúc na Studničnú ulicu(ulica Studzienna), odtiaľ na vrchol protipovodňového valu pozdĺž Bieleho Dunajca (Biały Dunajec). Ak sa prechádzame vo štvrtok alebo v sobotu, zažijeme atmosféru novotargského jarmoku, ktorý má dlhú tradíciu. Keď 12. júna 1346 kráľ Kazimír Veľký dával mestu nové lokačné práva, priznal mu právo každoročného jarmoku, trvajúceho 8 dní a začínajúceho každoročne 25. novembra, to jest od dňa patrónky mesta - sv. Kataríny. Aby pritiahli viac kupcov zvonku, jarmok bol pre cudzích kupcov bez jarmočných poplatkov. Bola to prvá marketingová aktivita mesta Nový Targ (Nowy Targ). Od roku 1487, na základe privilégia kráľa Kazimíra Jagelovského, sa jarmoky konali každý štvrtok. Samozrejme nie od začiatku sa využívala dnešná trhová plocha. Do čias II. svetovej vojny sa jarmoky usporadúvali na námestí. Následne sa približne 30 rokov konali na už neexistujúcom mieste pri Parkovej ulici(ulica Parkowa), dnes južnej časti mestského parku. Posledných 40 rokov sa trhy konajú na súčasnom mieste – na sídlisku Bereky (Bereki). Avšak ani to nie je konečná jarmočná lokalita, pretože hovorí sa opäť o ich sťahovaní. Jarmok dnes - to nie sú len nákupy, to je medzinárodná obchodná výmena, pri ktorej je rovnocenným slovenský jazyk.

Po tom, čo míňame prvú časť jarmočnej plochy, prejdeme pod cestným mostom na Bielom Dunajci (Biały Dunajec) a ďalej pozdĺž Sikorského ulice (Sikorskiego) až po križovatku s Podtatranskou ulicou (Podtatrzańska).

Potok Biely Dunajec (Biały Dunajec), pozdĺž ktorého ideme, nesie svoje vody z Tatier. Niet sa čo čudovať, že v jeho koryte nachádzame množstvo tatranských okruhliakov, teda okrúhle žulové kamene, ktoré rieka privliekla z Tatier.

Po pravej strane nás budú sprevádzať početné bytovky, postavené bytovým družstvom v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia. Tmavooranžový komplex budov, obklopený športovými ihriskami a detským ihriskom patrí Základnej škole č. 11 Krajinskej armády (Armii Krajowej) a tiež Gymnáziu č. 2 Stefana kardinála Wyszyńského.

12. Nachádzame sa na parkovisku pri križovatke ulíc Sikorského (Sikorskiego) a Podtatranskej (Podtatrzańska). Doteraz sme prešli 10 km. Smerujeme odtiaľ na východ, aby sme sa cez nevyužívanú pôdu a cez mostík dostali na druhý, východný breh Dunajca a potom miernym svahom na jeho vysoký násyp. Potok Biely Dunajec (Biały Dunajec) vzniká spojením potokov Zakopianka a Poroniec, ktoré pramenia v Tatrách. Pozorujúc koryto tejto horskej rieky sa o tom ľahko presvedčíte. Vystlané je okruhliakmi zo žuly, ktoré tu prúd vody nepochybne priniesol z Tatier. Dokonale viditeľné sú betónové prahy postavené cez rieku. Ich úlohou je oslabiť silu prúdu rieky, ktorý práve v čase povodní prinesie veľa skalného materiálu, v dôsledku čoho by sa mohlo urýchliť zanášanie Čorštynského jazera (Jezioro Czorsztyńskie).

Po výstupe na vysoký breh Dunajca by sme sa mali zdržať v rekreačnom areáli, najmä kvôli prekrásnej panoráme...

13. Nachádzame sa na rekreačnom námestíčku, nad strmým zrázom pravého brehu Bieleho Dunajca (Biały Dunajec). Doteraz sme prešli už 10,6 km. Pred nami sa otvára prekrásny pohľad na centrum Nového Targu (Nowy Targ). Mesto založil v roku 1346 kráľ Kazimír Veľký (Kazimierz Wielki) práve na mieste, kde predtým stála tajomná osada Staré Clo (Stare Cło). Nový Targ (Nowy Targ), do 30-tych rokov 20. storočia jediné mesto Podhalia (Podhale), plnilo náročnú úlohu administratívno-hospodárskeho centra tohto horského regiónu. Už samotný názov – Nový Targ („Nowy Targ”) – hovorí, že kráľ zakladajúc mesto stavil na jeho obchodnícku budúcnosť. Priala tomu poloha na hlavnej, poľsko-maďarskej obchodnej ceste, ako aj právo organizovania trhov, ktoré mestu udelil kráľ.

V panoráme mesta nad uzatvoreným komplexom bytoviek bije do očí tehlová veža najväčšej z novotargských svätýň – Kostola Najsvätejšieho srdca Ježiša Pána. Výstavba tejto svätyne trvala dlho. Bola prerušovaná svetovými vojnami a hospodárskymi krízami. Zaujímavosťou je, že investícia sa diala v tridsaťročných cykloch. Projektové práce sa začali v roku 1902, základy postavili v roku 1932, kostol vysvätili v roku 1962. Ďalších 20 rokov, do roku 1982, sa čakalo na zakončenie veže kostola. Dôvodom bol chýbajúci súhlas vrchnosti, hovorilo sa, že by veža prekážala pri pristávaní lietadiel...

Veľká biela budova v tvare kocky na svahoch hrebeňa Dział, ktorý sa týči nad mestom, to je Okresná nemocnica Jána Pavla II. Zdá sa, že kapacita budovy vysoko prekračuje potreby obyvateľov okresu. A je to naozaj tak. Nemocnica, ktorej výstavba sa začala v roku 1976, mala slúžiť aj pre potreby vojenského konfliktu. Dnes v jej budove úspešne sídli aj niekoľko iných užitočných inštitúcií...

Hľadiac ďalej vpravo, hlboko vrezaná a z ľavej strany zalesnená je dolina potoka Kovanec (Kowaniec), ešte ďalej vpravo pokryté vysoko sa týčiacimi budovami pozdĺž výraznej cestnej línie je úbočie Kokošková (Kokoszkowa). V dolnej časti úbočia je okázalá budova so zelenou strechou. Je to sídlo Podhalianskej štátnej vyššej odbornej školy.

Krajinu za mestom uzatvárajú hory. Hľadiac od západu sú to: Babia Hora (Babia Góra) v tvare pravidelného rozľahlého trojuholníka, viac vpravo – zalesnené pohoria Oravsko-podhalianskych Beskýd (Beskid Orawsko-Podhalański) a priamo za mestom – Gorce. Viditeľné sú výrazné hory (zľava) Obidovskej Bukoviny (Bukowiny Obidowskiej), Turbača (Turbacza) a Kičory (Kiczory). Na východe je to zalesnený chrbát Spišských Pienin (Pieniny Spiskie), vpravo od neho odstávajúca, trojuholníková pyramída Hájnej skaly (Gajnej Skały).

Uzavretý lesný komplex, ktorý vidíme pred sebou, keď sa otočíme na juh, to je rašelinisko „Bor na Červenom” („Bór na Czerwonem”), od roku 1925 prírodná rezervácia. Vtedy sa pod ochranu dostali prvé 2 ha tohto cenného prírodného územia. Dnes rezervácia chráni takmer 115 ha a je súčasťou územia Natury 2000, patriaceho do skupiny Oravsko-podhalianske rašeliniská. Centrálnu časť rezervácie tvorí vysoké rašelinisko staré približne 8-tisíc rokov, obkolesené podmočenými a bahennými lesnými územiami. Názov rezervácie je odvodený od početne vystupujúcich rias, ktoré na jeseň intenzívne sčervenajú. Charakteristickou pre rašelinisko je borovica, ktorá je miešancom borovice a kosodreviny. Spolu tu bolo narátaných 63 druhov kvetov, 33 druhov machov a 15 pečeňoviek. „Bor na Červenom” („Bór na Czerwonem”) tvorí liahnisko pre zriedkavé druhy vtáctva, ako napríklad bociana čierneho či tetrova. Do rezervácie vedie turisticko-cyklistická vzdelávacia trasa (posledných 200 m po drevených mostíkoch) ukončená vyhliadkovou vežou. Vynikajúci cieľ prechádzok pre milovníkov originálnej, bahenno-rašeliniskovej prírody.

Posledný úsek našej trasy tvorí prechádzka pozdĺž plochy novotargského letiska. Novotargské letisko vybudovali na mieste, kde bola v rokoch 1885 – 1926 najskôr rakúska a neskôr poľská vojenská delostrelecká strelnica. Vďaka veľkému spoločnému úsiliu sa podarilo územie rozbité strelami upraviť, vytvoriť vzletovú a pristávaciu dráhu a v roku 1930 otvoriť letisko. Odvtedy sa lietanie stalo záľubou mnohých ľudí z Podhalia. Až 28 z nich bojovalo v leteckých formáciách na frontoch II. svetovej vojny. Spomeňme mená hrdinských Novotaržanov – letcov, ktorí padli za vlasť: Edward Morawa, Wilhelm Sasak, Stanisław Sowińský či Edward Tętnowský. Po jednom z hrdinov, ktorí vojnu prežili – Stanisławovi Krzystyniakovi, je pomenovaná jedna z novotargských ulíc. Vďaka blízkosti Tatier má letisko nezvyčajne priaznivé podmienky na lietanie. Odtiaľ štartovali majstri v plachtení (bezmotorovom lietaní) svoje lety, počas ktorých padali poľské i svetové rekordy v dosiahnutých výškach alebo dĺžkach letov. Letisko riadi Aeroklub Nový Targ (Nowy Targ). V rámci neho funguje množstvo športových sekcií: letecká, parašutistická, vetroňová, balónová a modelárska. Organizujú školenia, športové súťaže, efektné ukážky, vyhliadkové lety, rekrečné skoky s padákom.

14. Našu trasu dlhú 11,5 km uzatvárame na novotargskom letisku pri Pamätníku sv. Otca Jána Pavla II., čestného obyvateľa mesta Nový Targ (Nowy Targ). Pamätník postavili v roku 2001 pri príležitosti 22. výročia pápežskej návštevy v hlavnom meste Podhalia. Svätú omšu slúžila Jeho svätosť 8. júna 1979 práve na tomto letisku. Stalo sa to počas prvej púte pápeža – Poliaka do vlasti po tom, čo ho vybrali na Petrov stolec. Niet sa čo čudovať, že pobožnosť prilákala ohromné masy veriacich. Odhaduje sa, že pontifikačnej svätej omše pred špeciálne pre túto príležitosť vytvoreným letiskovým oltárom (jeho fragmenty sa zachovali v Kostole Najsvätejšieho srdca Ježiša Pána) sa zhromaždilo odhadom od 800-tisíc do milióna veriaciach. Prišli z celého Malopoľska (Małopolska), Sliezska (Śląsk), Podkarpatia (Podkarpacie), veľa ich prišlo aj cez „zelenú hranicu” zo Slovenska. Vtedajší predstavitelia nesúhlasili s pápežskou návštevou v Ludžmieri (Ludźmierzu), no na pápežský oltár priviezli zázračnú sochu Matky Božej Ludžmierskej.

Pozrime sa teraz na impozantnú panorámu Tatier, ktorá sa otvára z tohto miesta. Panorámu takú slávnu, že jej opisom začal 8. júna 1979 svoju novotargskú homíliu Svätý Otec.

Reťaz tatranských obrov sa začína na východe pásmom Belianskych Tatier (Tatry Bielskie), ktoré sú výrazne v prvom pláne. Idúc zľava – rozľahlý, plochý masív Jatiek (Jatki), potom dva symetrické zuby Ždiarskej vidly (Płaczliwa Skała) a Havran (Hawrań). Ďalej smerom na západ sa na horizonte objavujú štíty Vysokých Tatier (Tatry Wysokie): Kežmarský (Kieżmarski), Lomnický (Łomnica), Pyšný (Durny), Baranie rohy (Baranie Rogi). Pravidelnú pyramídu tvorí Ľadový štít (Lodowy), za ním „rozrúbaný pniačik” – to sú Javorové štíty (Szczyty Jaworowe). Najvyšší v Tatrách – Gerlachovský štít (Gierlach) má z ľavej strany dva výrazné stupne. Potom niekoľko drobnejších vrcholov (dva o trochu väčšie z nich – to sú Končistá a Ganek /Kończysta i Ganek/) a oddelená zľava lichobežníkovým sedlom je skupina výraznejších štítov, takmer identických dvojičiek s drobcom v strede. Vľavo je Vysoká (Wysoka), drobec – Český /Ťažký štít (Ciężki Szczyt) a vpravo najvyšší štít Poľska – Rysy. Doteraz sme obdivovali Tatry slovenské, od Rysov vpravo sú Tatry poľské. Vidíme Wołoszyn, Koszysta, Buczynowe Turnie, Kozi Wierch, Mały Kozi, Świnica a ďalej, kde hrebeň klesá, potom Beskid, Kasprowy, Pośredni Goryczkowy, Czuba Goryczkowa. Ďalej vpravo je ako tmavšia od ostatných viditeľná postava „spiaceho rytiera” - Giewont, za ním vysoké, hoci tvarom lahodné, tri kupoly Červených vrchov (Czerwone Wierchy). Ešte ďalej na západ sú to Bystra, Starorobociański a Raczkowa Czuba. Vzdialenejšia, posledná časť panorámy, je clonená Borom na Červenom (Bór na Czerwonem).

Ďakujeme za spoločný výlet!

Sprievodca v podobe MP3 audio súborov na prevzatie: